Vzostup

Mých sedm oblíbených kritiků (kteří tento film komentovali, samozřejmě včetně mě samého) tvoří průměrné hodnocení filmu 94 %; s takovou by žebříček vypadal asi jinak... I když se blížím ke svým 80 % spíš zespodu, nemohu říct, že by filmu něco chybělo, možná ale v něm něco přebývalo. Možná, že postavy byly příliš černobílé, možná to nebyly ty pravé postavy, možná to na jednoho člověka bylo příliš mnoho (nemoc, postřelení, mučení, poprava)... Distributor říká, že museli "podstoupit také boj s vlastní morálkou a přesvědčením." Sotnikov s něčím takovým nebojoval (ani jinak toho moc nenabojoval), a Rybak s tím bojuje dodnes. (21.07.2017)

Expresivní drama, které šokuje neviděným a hypnotizuje těžce vstřebatelnou zadumaností. Ač je příběh prostinký, naznačený jen zkratkovitě, symbolicky, vyvolává podivnou nejistotu, pokřivenost a úzkost, kterou ještě zdůrazňuje disonantní hudba a nepřátelskost (cizost) prostředí, do něhož je situován. O minulosti postav nevíme téměř nic, stejně tak o časovém a místním zařazení, jenž se omezuje pouze všudypřítomnou nemilosrdnost 2. světové války a nekonečné ledové pustiny. Velmi zajímavé je nasnímání, které je rozděleno mezi enormně dlouhé, demoralizující záběry a neurotickou metráž ruční kamery. A ústřední herecké duo Plotnikov/Gosťjuchin si zřejmě sáhlo až na samotné dno existence. Vřele doporučuji. (06.09.2008)

Tak to je síla tohleto. Jenom tolik rovin a možností, co se naskýtá při výkladu duševních pochodů jednotlivých postav. Neni to ani trochu černobílý, naopak, dalekosáhlý a hluboký. Nešteřil bych superlativy, ale uvedu toto. Večer předtím jsem se díval na Mizogučiho Ukřižovaný milence, což je fantastický kino, a Vzestup byl pro mě ještě o stupeň silnější zážitek. (17.11.2009)

Ak existuje Boh, v čo napriek mnohým nezodpovedaným otázkam verím, tak na záver mal chlapík odvisnúť s ostatnými, prípadne sa o niečo pokúsiť, zachrániť aspoň ženu, ktorá mala deti, lebo prejsť na druhú stranu, zradiť, prípadne zabiť svojho pre záchranu svojho života, to v takom prípade, vzhľadom na to, že to čaká každého, by nemalo zmysel a ako sme mohli vidieť, bolo to zlé. No ak by nebol, aký by to malo zmysel sa zachrániť a zostať na takom svete? Možno, keby existovala nesmrteľnosť, tak by sa nad tým v takom prípade dalo uvažovať, no zas by to bolo brutálne nemorálne a iba o pude sebazáchovy, ale ak by skutočne nebol, tak by ani tá morálka nemala nejaký zmysel. Tiež nechápem, ako dokáže byť niekto kvôli chvíli, ktorú strávime našimi životmi, tak krutý, keď vlastne neverí v nič po tomto živote, vlastne možno viem, väčšina takých sa sem do tohto bodu rozmýšľaním asi nedostane. Najväčšie dilema je ohľadom života a smrti ženy, ktorá mala deti, toto je aj z náboženského hľadiska najťažšia téma, ktorá nebola ústrednou časťou deja a možno je to chyba, lebo tam by to asi tak jednoznačné nebolo. Tento film bol ďalším silným dielom, no viem si tam predstaviť aj silnejšie psychologické momenty v uvažovaní o smrte a živote, napríklad ako som si pouvažoval ja. Toto bolo síce dosť zdĺhavé, spracovaním kvalitné, niektoré veci vystihujúce, no koľko ľudí z toho padne takpovediac na zadok? Asi veľa nie, napriek oceneniam, aj taký Stalker je známejší ako pozorujem, čiže niekde sa chyba asi stala, aj keď to tiež nie je veľmi dobre vypovedajúci faktor. (28.05.2014)

Pováž ty, človek, či skutočným nepriateľom jest muž lebo žena v uniforme národu znepriateleného, abo ty sám si v skrytu duše svojím nemesis. Lebo len v najťažšej chvíli spoznáš pravdu, a vyjavíš svoju pravú tvár sebe i ostatným. A možnože budeš prekvapený tým, čo odhalíš. A možnože privedie ťa to na okraj priepasti, z ktorej niet úniku... Jeden z nespochybniteľných vrcholov ruskej školy sugestívneho vojnového filmu. Zámerná čiernobiela kamera len prispieva aj po rokoch rovnako pôsobivému zážitku aj vďaka technicky/reštaurátorsky vynikajúco odvedenej práci, vďaka ktorej je komornosť snímky a centralizácia príbehu čisto na postavy a motivácie výrazným kladom. Psychologická rovina postupného vynárania pravej osobnosti toho-ktorého ne-hrdinu (k tomu sa hneď dostanem) dá tuzemskému divákovi spomenúť na obdobne silné literárne dielo Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva. Dôsledným rúcaním hrdinského obrazu partizánov, ale aj obyčajných ľudí-kolaborantov sa stavia do priamej opozície voči Bondarčukovmu Судьба человека, ktorý je až gýčovou ódou na hrdinstvo vojnovými útrapami ťažko skúšaného, ale nepoddajného prototypu statočného Rusa-vlastenca. Tým, ako otvorene a dôsledne kritizuje chamtivú a pokryteckú podstatu povahy ruského človeka a jeho náchylnosť k zlu zožal posledný film Larisi Šepiťkovej ako dôstojná bodka za jej kariérou medzinárodný kritický úspech a viem si predstaviť, ako kontroverzne musel na domácej pôde pôsobiť. Dosadenie obľúbenca Andreja Tarkovského, Anatolija Solonicyna do zvrátene zápornej role bývalého učiteľa, teraz nacistického kolaboranta bez milosti vypočúvajúceho zajatcov, pričom scenár neudáva dôvod jeho vnútornej zmeny, ale necháva ju pôsobiť na psychiku ústrednej dvojice zajatcov sa ukazuje ako strategický ťah hodný majstra intertextuality a psychológie diváckych asociácií (kto videl aspoň jeden Tarkovského film s ním, vie presne, čo mám na mysli). Záverom dodám len jedno - pokiaľ ste ešte nemali tú česť, napravte to. 100% (Poslednou dobou začína byť pre mňa omnoho lepším doporučením filmu nie počet Oscarov, ale skôr Zlatá palma z Cannes a ešte viac berlínsky Zlatý Medveď. O to viac, keď sa jedná o filmy s datovaním spred roku 1980. Ale zanechajme témy ocenení - tak či tak, keď som si kupoval DVD Восхождение, nemal som tušenia ani o Zlatom medveďovi, ani o tom, že je zaradený do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než zomriete. Teraz viem, že právom.) (11.07.2014)