Těsně před nocí

Chabrol a kriticko analyzujúce príbehy vyšších stredných vrstiev spoločnosti patria tak akosi k sebe. Aj tu. V popredí je prenasledovanie výčitkami svedomia vraha, ktorý nedokáže udržať vedomie viny v samom sebe a postupne sa zverí okoliu. To však namiesto odsúdenia chápavo prikyvuje priznaniu. Vylučuje a odmieta možnosť, aby sa vrah priznal na polícii. Motívom správania najbližších je zrejme snaha za každú cenu udržať všetko pod pokrievkou, len aby náhodou čosi v premazanom súkolí slušnej povesti rodiny, prostredia a firmy neprasklo a aby zdanie fungovania na úrovni ostalo zachované. Ďalšia skvelá analýza rozožierania svedomia vinníka a vysporadúvania sa okolia s otázkou zhrešenia ich blížneho limitovaná spoločenským prostredím. (27.08.2012)

Veliké pochutnání. Napětí a spád nepostrádající hluboká psychologická drobnokresba, která krůček po krůčku sleduje nastupující tíži svědomí po zpočátku vcelku lehkomyslně až téměř nechtěně spáchané vraždě. Michel Bouquet svým úsporným herectvím postrádajícím téměř mimiku a gesta podtrhuje sílu bouře, která se v tomhle člověku musí odehrávat uvnitř. (31.08.2012)

Muž, ktorý holými rukami surovo uškrtil svoju „sadomasochistickú milenku”, začne postupne trpieť akýmisi výčitkami svedomia, vyplývajúcimi z toto prostého hľadiska, že momentálne, teda počas diania tohto príbehu, väčšinou nebol vôbec (od)súdeným za svoj bohapustý čin, čo ho inakšie mimoriadne trápilo, keď s nasledovným, pribúdajúcim, iba vyslovene filmovým časom, si mimochodom začínam veľmi dôkladne všímať asi nielen len akési nelogické, správanie sa postáv, ale zároveň si snáď uvedomujem najmä i to, že sa z Chabrolovej dielne, znovu jednalo o dosť preceňovaný titul s dvomi ústrednými postavami v podobe Michela Bouqueta & Stéphane Audranovej (z jej strany som celkovo očakával oveľa strhujúcejší, herecký prejav, a to na základe jej ocenenia britskou Baftou, no nestalo sa tak), ktorí opäť stelesňujú manželský pár, čuduj sa svete, Charlesa & Hélène Massonovcov, čo už asi pomaly začína byť pre mňa akýmsi únavným, „stereotypným bremenom”, ktoré už asi ne(u)vládzem nosiť na svojej psyché! • Všetko v podstate ostáva zachované, iba sa zmenilo prostredie, ale pomery buržoáznych postáv sú zrejme rovnaké, nakoľko miesto ich trvalého pobytu, sa vyznačovalo okázalým prepychom, inými slovami, nesmrdeli peniazmi, keď si dovolili postaviť takúto modernistickú stavbu, navrhnutú architektom Françoisom Tellierom, ktorého žena bola na úvod zavraždená, a tak tým pádom vstupuje do tohto procesu i ďalší, poväčšinou totižto flegmatický charakter, aspoň tak som ho i bezprostredne vnímal. K dispozícii síce mal i niekoľko kľúčových indícií, no ostával ku nim naprosto ľahostajným. • Našťastie do deja vstúpila aj opačná línia udalostí (ak to tak mám nazvať?), teraz ju nazvime „dvojkou”, ktorá sa pomaličky pretínala s „jednotkou”, pričom mám taký všeobecne reálny dojem, že si toho taktiež všimol i tento (anti)hrdina, ktorý mal podľa mňa úplne rovnaký pocit. • A ešte z niektorých režisérových titulov vyčnievala predvídateľnosť, ako aj práve v tomto prípade, kde som opätovne odhadol samotný, finálový koniec, ktorý ani vlastne nebolo ťažké (správne) uhádnuť, čo považujem za nie dobrú vizitku pre film ako celok! (04.08.2023)

Je to už mnoho rokov, keď som naposledy videl Chabrolov film. Ani jeden z doteraz videných ma nesklamal, ale rovnako ani jeden nemôžem priradiť k vrcholným filmovým zážitkom. Rovnako je tomu aj u tohto filmu. Veľmi dobre sú v ňom vykreslené duševné pochody u človeka, ktorého zožierajú výčitky svedomia. Potiaľ dobre. Prekvapujúce, a pre mňa málo prijateľné, sú však reakcie jeho bezprostredného okolia, na ktoré prenáša svoj problém. Čo robiť? Veď tak nejako si pamätám Chabrolove filmy, ako plné zvláštneho správania sa, neobvyklých pokračovaní deja a niekedy aj s otvoreným koncom. Aj v tomto prípade koniec napraví mnohé, nemôže však napraviť všetko. Ešte môžem dodať, že chvíľami ma zaujala hudba k filmu a na celej čiare sklamala Stéphane Audran, ktorú som doteraz vídaval v lepšom svetle. (31.08.2012)

Mezi Chabrolovou tvorbou je to jeden z nejlepších kousků. Ale jako všechny ostatní postrádá tu špetku charisma, která by z toho dělala dokonalý film. Zajímavé psychologické drama se sice spořádaně rozvíjí, Bouquet hraje až se z něj kouří, ale vůbec mě nenapadá důvod, proč se na tento film podívat někdy znovu. (08.09.2012)