Pupendo

V Šakalích letech jsme dostali návod na to, jak se vyrovnat s 50. lety, v Pelíšcích se 60., v Musíme si pomáhat se 40., Pupendo se vrátilo obloukem do 80., a pak už se zase tlachalo jenom o současnosti. A možná je to tak dobře, protože kdyby se tento autorský tým chtěl vyjádřit ještě k dalším dekádám naší historie po svém, tak už bych to zřejmě neunesla. Pupendo bych dokázala hodnotit výše, kdyby v kinoverzi zůstala scénka s nakresleným kožichem. (01.03.2009)

Jana Hrebejka si vazim jako opravdu vyborneho rezisera, ktery so zalouzi respekt. Ovsem i mistre tesar se nekdy utne. Pupendo je naprosto NEPRESVEDCIVY radoby umelecky film, s umelymi hereckymi vykony. Jindy vytecny J.Dusek pusobi smesne a naprosto strojene, B.Polivka pusobi jako chodici zombie a rol mu absolutne nesedla. E.Holubova si udrzuje svuj kvalitni standart a jediny, koho muzu pochvalit je V.Cibulkova (navic mas pekny, i kdyz umely, telo Vilmo ;)). Namet je kapitola sama pro sebe - prominte, ale zakazka typu sochy Ribalka by dozajista nepripadla zakazanemu a nepohodlnemu umelci (navic film nedokazal poradne vyvsetlit, jak vlastne umelec-homeless predstavovany J.Pechou dokazal tuto zakazku sehnat). Scenar je mizerny a bez napadu, cele to pusobi spise jako lacina nahrazka Pelisku, ktera zapachem prilisnou snahou udelat film na Ceskyho lva. Pupendo je dukazem, ze prilisna snaha obcas zapusobi negativne. (06.09.2003)

Pupendo rozhodne nie sú Pelíšky II. Treba napísať, že režisér sa podstatne zamotal do množstva charakterov a niektoré minipríbehy zostali v deji nedotiahnuté do konca v podstate zabudnuté. Prekvapujúco umelo pôsobí aj exhibicionistická scénka nahej Vilmy Cibulkovej, ktorá bola skôr demonštráciou vylepšených predností ženského tela, ako metaforou úplného odhalenia osobnosti. Okrem jedného pozitíva a to kamery je Pupendo charakteristické aj svojou hudobnou stopou - tvorenou archívnymi skladbami daného obdobia, čo diváka veľmi poteší. Režisér Jan Hřebejk sa raz vyjadril že sa vždy snažil točiť filmy, ktoré sa dajú pozerať aj niekoľko krát. To sa mu v tomto prípade v skutku nepodarilo. Tentokrát nám servíruje podpriemernú nostalgicko-smutno-komickú, jednoduchými metaforami osadenú filmovú zlátaninu. Diváka chce predovšetkým inteligentne baviť a nie ho trápiť skutočnou situáciou rokov osemdesiatych. Nemyslím si, že ho ale za to treba kritizovať. (06.03.2019)

Vzhľadom k nepriazni osudu som tento film zhlaidol až 17 rokov po jeho vzniku. Hřebejk v Pupende pracuje prakticky s rovnakou stratégiou ako Troška vo svojich Kameňákoch – daj dohromady 30 srandovných scénok a máš film. Kto s ňou vlastne prišiel ako prvý, neviem, oba filmy sú z rovnakého roku. Scénky v oboch filmoch idú jedna za druhou, nič by sa nestalo, keby tá z prostriedku bola na začiatku a tá z druhej štvrtiny v tej tretej. „Včera, dnes a zítra“ vs. „V sobotu večer, v neděli ráno“, Čechoslovák vie, o čom je reč. Avšak zatiaľ čo Kameňák som nedopozeral, lebo som to nedokázal, Pupendo mi postupne začalo pripadať ako rozbitá nádoba, ktorá sa zázračne spojila a ten pocit vystihujú pre mňa jedine slová klasika: „Dáma nebola najmladšia a nebola ani pekná. Pozoruhodné však bolo, že nepekné črty tváre mala usporiadané tak pekne, že sa z toho mohol človek zblázniť“. V závere režisér zaradil výhybku – Balaton je metafyzický ako Antonioni a groteskný ako Fellini. Tu naozaj mohlo fungovať máločo, ale vzniklo majstrovské dielo. Vďaka polodokumentárnemu drajvu sa z filmu bohužiaľ nedá odčítať, do akej miery tvorcovia pohŕdajú konformistami. Existujú totiž zlí konformisti, ktorí ubližujú, no a tí druhí. Nie každý je (či môže byť) typom hrdinu. Ak by bol, nepotrebovali by sme nebo. (05.01.2020)

Tak vtipné a přitom tak vážné. Hřebejkovi se povedlo ukuchtit znamenitý koláč té nejkrystaličtější zábavy a zachytit přitom smutné aspekty tehdejší napjaté doby. Podivuhodně živý scénář Petra Jarchovského podpírají standartně vysoce kvalitní herecké výkony předních českých hereckých špiček a jednotlivé vtipné epizodky opravdu drží pohromadě a netvoří tak jako v Pelíškách pouze mozaiku situačních grotesek bez ladu a skladu. Jan Hřebejek je velký český režisér a pokud bude v podpírání nastavené laťky kvality pokračovat (či jí dokonce přeskočí), máme v něm na příštích pár let záruku té nejlepší zábavy. A to přece není vůbec málo... (04.03.2003)