Tajný život mojej dcéry

Označiť tento film, že je „na základe skutočnej udalosti“ je ešte väčšou dezinformáciou ako motto „vakcína je sloboda“. Všetko na tomto filme je nepravdepodobné. Vraždu vyšetruje zošuverený pochôdzkár s aprobáciou na parkové pokuty. Na čo detektíva, stačí brigádnik s dopravného inšpektorátu, čo si všetko šikovne zapíše do notíska. Reakcia matky obete je tiež nepravdepodobná. Tebe zomrie dcéra, ale kľudne si chodíš na jogu, trochu sem tam hodíš slzu, ale ihneď si osvojíš jej kamošku za novú dcéru. Ešte jej aj bez problémov ponúkneš, či nechce 50 000 dolárov, že tebe netreba. No a samotná páchateľka je známa od prvej sekundy, čo otvorí ústa. Nie, že by tvorcovia nechceli diváka prekvapiť, ale jej repliky a konanie sú tak do oči bijúce, že je okamžite jasné, kto sa všetkým stojí. Navyše jej konanie je takisto nepravdepodobné. Kde by narušená šestnástka dokázala naplánovať takú sériu zločinov, zahladiť stopy, všetko narafičiť tak, že sa na to tak dlho nepríde? Hlavne, že si všetko natáčala na mobil, aby ju mohli ľahko usvedčiť. Film obsahuje aj scény, pri ktorých človek vytriešti oči, to si robia srandu? Dve osoby idú prekutať dom, v ktorom majiteľ spí. On sa zobudí, oni sa skrčia pri kredenci a on síce stojí od nich na dva metre, predsa si ich nevšimne. Ešte dobre, že sa ich nespýtal, či mu neurobia kávu. Najlepší bol však záver. Páchateľka bojuje pri presklených dverách, za ktorými stojí horda policajtov. A ona ich nevidí, lebo až keď otvorí tie priehľadné dvere tak sa zháči, že tam sú fízli. To je už ťažký zápal očného nervu, keď nevidíš ani cez sklo. (28.03.2022)