Marius

Za to, že poznám minimálne polovicu súťažiacich necelebrít osobne.

Terry je smoliar. Našťastie pre nás, fanúšikov, entuziastický smoliar, ktorý vediac, že odvážnemu šťastie praje, dokončil svoj ďalší film aj napriek smrti Heatha Ledgera s ľahkosťou génia za výdatnej pomoci Johnnycho Deppa, Jude Lawa a Colina Farrela. A v neposlednom rade je Terry nepochopený smoliar. Imaginárium je totiž ťažko uchopiteľný film a v tom spočíva jeho najväčšia zákernosť. Dokonca ani ostrieľaní filmoví kritici ho podľa mňa nepobrali celkom správne. V recenziách sa často ako hlavný najčastejšie skloňuje faustovský motív, avšak tento motív je skutočne len odrazovým mostíkom k omnoho závažnejšej výpovedi. Výpovedi o dobe, ktorá nepotrebuje naozaj VEĽKÉ príbehy a vystačí si so sériovou a seriálovou estetikou. O dobe, v ktorej sú skutoční rozprávači odsunutí na vedľajšiu koľaj, dobou, v ktorej prázdna forma valcuje obsah zabalený v nepríliš lákavej forme. Preto posiela Mr. Nick Parnassa namiesto „rozprávania príbehu“, ktorý „podopiera vesmír“, „robiť niečo užitočnejšie, napríklad nakupovať“. Preto Parnassus prijíma tú samovraženú stávku, v ktorej musí dokázať, že imaginácia a tvorivosť človeka dokáže zvíťaziť nad jeho lenivosťou, pasivitou a nekritickým prijímaním ľahšej cesty, vedúcej k deštrukcii samotnej podstaty človeka. Názov „imaginárium“ Terry poňal ako samotnú formu rozprávania. V „imagináriu“ nepotrebujete prísnu kauzalitu rozprávania, aby dávalo zmysel. Preto všetky odbočky len slúžia rozkošatenosti celového obrazu „imaginária“ tohto Imaginária a nemusia byť logickým následkom predchádzajúcich scén fabule. Stavajú len do kontrastu svet nekonečnej imaginácie mierne pošahaného nesmrteľného Parnassa s prísne utilitaristickým svetom hedonizmu Mr. Nicka, aby si divák uvedomil zásadný rozdiel medzi imagináriom a šedou skutočnosťou „reálneho“ života večne sivého a upršaného Londýna. V neposlednom rade tomuto kontrastu slúži aj štylizácia hlavných postáv. Plummerov Dr. Parnassus vyzerá skôr na Gandalfovo dvojča než na bežného anglického dôchodcu, Valentina Lily Cole (krátky exkurz : pozn. č. 1 niektoré modelky vedia hrať, pozn. č. 2 Lily nie je klasicky pekná, ale je úplne netuctová, čo ju i pri minimálnom nalíčení robí neuveriteľne sexi, pozn. č. 3 ako stále hovorím, ryšane sú best) je aj v ošuntených šatách drahokamom prevyšujúcim vystylovaný komparz, dobrácky Anton Andrewa Garfielda ako posol bohov pôsobí pri Tower Bridge ako päsť na oko a Percy Verne Troyera je nekonformný už „od prírody“. Naproti tomu Mr. Nick by zapadol do davu v každej dobe a jeho „inakosť“ si uvedomujeme len z jeho správania. Postavou medzi je Ledgerov Tony postihnutý amnéziou a lavírujúci medzi obidvoma stranami, využívajúc svoj dar reči vo svoj prospech. Odhalenie motívu jeho „voľby“ nie je samotnou pointou príbehu, len dokresľuje možnosť zneužitia daru ľudskej imaginácie, ktoré môže strhnúť do záhuby aj iných. Napokon treba oceniť ako otvorene film končí. Rozhodne to nie je happyend a v tomto musím súhlasiť s Mr. Bluntmanom (áno „středostavovská a měšťácká touha po založení rodiny a pořízení dětí“ skutočne nie je pre Valentinu happyendom, tak, ako nemusí byť nutne zmyslom každého života). A práve preto Dr. Parnassus na konci hovorí, že nevie či sa to skončí happyendom. Pretože ak by príbeh skončil a prestal sa rozprávať, zrútil by sa vesmír samotného príbehu Imaginária. 10/10

Presne ako kniha. Slušná atmosféra a pár dobre napísaných scén nezachráni prvoplánovosť celého diela. Prvoplánovosť symboliky, prvoplánovú humanitu a nutný happy end stojaci v absolútnom kontraste s celým dovtedy budovaným depresáriom. Zbytočná kniha, zbytočný film. 5/10

Shit roka. Kto písal dialógy, pred popravčiu čatu. 0/10

Bezchybne natočený mysteriózny thriller, ktorého prevarenú pointu (pomôcka : Kabinet istého Dr.) sme s Tommym uhádli po 10 minútach. Nebyť tejto drobnosti je to plný kotol. Po nepodarku Departed, vitaj nám späť Marty. 9/10

Kto nepozná Horehronie, nepochopí...linka s jeleňom päťhviezdičková a celkovo to päťku u mňa aj lízlo. 8,5/10

Hřebejk skúša Ritchieho, a vychádza z toho n-tý "malý hezký český film". 3/10

Myléne jednoducho vie, čo je erotika a čo je umenie a vie to spojiť. Jeden z najlepších klipov vôbec. 10/10

Fuck this shit.

Na nový film Jamesa Camerona niektorí čakali 12 rokov. Ja mám tú smolu, že ma nezobrali ani True Lies a ani Titanic, takže som čakal 18 rokov. A konečne ma Cameron nesklamal. Avatar síce nie je tá filmová revolúcia, o ktorej sa básnilo po ukážkach, avšak vizuálne mu niet čo vytknúť, Pandora je jednoducho absolútnym rajom snáď pre všetky zmysly a po formálnej stránke je film skutočne perfekcionistický. Cameron síce statočne odpisoval z anime (Pozdravujeme najmä Mononoke Hime, Naushika a všakovaké mechandy), na jeho štastie však tieto veci nie sú príliš známe a nebude tak vadiť, že sa ich dokonalosti a komplexnosti ani nedotkol. Hlavnú vinu má na tom „archetypálny scenár“ plný všetkého čo tu už bolo a čo má popkornožrút obyčajný zaručene najradšej. Jednoduché, jasne profilované a väčšinou uzavreté postavy, lineárny dej a mnohokrát videné scény, aby si divák pripadal chytrý, že vopred odhadne čo sa stane. Slovenský dabing je veľmi nešťastný, zabíja polovicu filmového zážitku, takže kľudne obetujte 3D na úkor originálnej verzie. Postavy v nej majú emocionálne omnoho presvedčivejšie hlasové prejavy a autora slovenských dialógov by som vyplatil bejzbolkou, lebo mi skazil prvý dojem z filmu. V originálnej verzii sú postavy omnoho živšie (kde sakra rastú také devy ako Neytiri ?!) S prižmúrením všetkých očí však musím hodnotiť pozitívne to, že natočil na Hollywood dosť drzý „ekoteroristický“ blockbuster, hoci sa samozrejme držal v norme aby mal od štúdií dosť bubákov. „Hollywoodska Mononoke hime“ sa koná len spolovice a nie je ani zďaleka tak úderná a najmä myšlienkovo plná ako jej japonská sestrička. Chápem, že Cameron tam chcel natrieskať čo najviac alegorických motívov vo vzťahu k súčasnému status quo na Zemi, či už je to začínajúca nadvláda korporácií, ničenie prírodných zdrojov, „odľudštenie“ človeka (v zmysle straty jeho prirodzeného vzťahu k prírode a jeho vlastnej mylnej ilúzii vedúceho postavenia v prírode), či „kultúrnej nadradenosti“ istej rasy a „kultúry“. Všetkým týmto motívom však kĺže príliš po povrchu a nedokáže sa sústrediť na ich podstatu a miesto relativizovania protagonistov a antagonistov jasne polarizuje. Toto zjednodušovanie mu však môžme ohľadom na cieľovú skupinu odpustiť, ba možno môžeme túto „infúziu zjednodušených myšlienok“ i pochváliť. Gaussova krivka totiž nepustí a čím zložitejší by Avatar bol, tým menej ľudí by chápalo o čo tu ide a o to menej by tento odvážny projekt zarobil. Polarizácia ľudí a Na´avi (z ktorých verzie civilizácie by boli asi hotoví najmä Rousseau a Lao-c´) potom umožňuje zamýšľať sa nad tým, či je industriálna, postindustriálna a informačná fáza vývinu ľudskej spoločnosti naozaj tým orechovým kam sme mali dospieť a či nebolo lepšie (povedané reakciou Voltaira na Rousseauov prvotný stav) „ostať chodiť po štyroch“. Lenže úprimne pochybujem, že nad týmto všetkým sa zamýšľa priemerný divák. Ten pravdepodobne zapne len prvú signálnu a bude sa kochať Pandorou a tým ako všetkým „nadradeným“ poriadne natrhne prdel. A možno pri tomto predžuvanom exkluzívnom pokrme dôjde to, že Cameron poukazuje na to, že v prenesenom význame nám zasieranie našej planéty prinesie presne toto. Všetci čo film kritizujú ako „ekologickú agitku“ asi nechápu, že takýto film prišiel v pravý čas, aby aj menej inteligentný divák pochopil čo robíme vlastnej planéte. A čo nám v konečnom dôsledku spraví ona. Pretože len zelená civilizácia má skutočne zmysel a tiež šancu nezožrať samú seba. 10/10