Harakiri

"Seppuku (česky „plátkování žaludku“, japonsky: 切腹) je japonská rituální sebevražda. V Evropě je též známá jako harakiri (腹切) (česky: „řezání břicha“), ovšem tento termín, který je tvořen stejnými znaky použitými v obráceném pořadí, je v Japonsku pokládán za poněkud vulgární a samotnými samuraji nebyl nikdy používán. Muži si v kleče prořízli břišní dutinu krátkým samurajským mečem (wakizaši) (překl. „společník“), a to vodorovně zleva doprava, pak mohl následovat ještě svislý řez. Následně jim pobočník usekl hlavu, aby tak ukončil jejich utrpení. Někteří bojovníci ale dali před stětím přednost vlastnoručnímu probodnutí hrdla či srdce." Zlomový bod japonskej kinematografie, epochálnych veľkofilmov a zobrazovania feudálneho systému a pozície samuraja v stredovekej spoločnosti. Kobajaši sa stavia spôsobom rozprávania a čiastočným formalizmom do priamej štylistickej opozície voči Kurosawovým monumentálnym freskám. Minimalizuje technickú stránku, dej presúva z otvorených priestranstiev do komorných priestorov domu klanu, odstraňuje všetky rušivé prvky a pozýva diváka do výtvarne a kompozične nádherne čistých miestností a nádvorí. Tie tvoria kontrast - základný prvok filmu - voči spôsobu života a obydliam vďaka politike šogunátu množiacich sa róninov (pozn.: rónin=samuraj bez pána). Strmý prechod z blahobytu a dostatku do chudoby, bez práce a len malými šancami na uplatnenie sa pôsobí nielen zúfalstvo a biedu, ale aj úpadok a smrť. Opäť sa dostávame ku kontrastu; šľachta a klany zachovávajú tradície a morálny kódex (tradičný motív cti), vedú politiku odstupu a za každú cenu sa snažia udržať svoje meno bez poškvrny. Dekadencia róninov im pôsobí problémy a je ich bezprostredne najväčším problémom. Príbeh sa drží komorného a minimalistického pojatia, odvíja sa pred nami pomaly, a len postupne odhaľuje skutočnosť. Rozdelenie na dlhé časové línie z minulosti a súčasnosti je pre rozprávanie dôležité; samostatne rozprávané "príbehy", ktoré hovorí pán domu Tsugumovi a Tsuguma pánovi domu sú sprvu rozdelené, ale neskôr sa spájajú do výsledného celku, ktorý mení pohľad diváka na predostrenú realitu. Kobajaši je v tomto bode veľmi kritický a nenecháva na dobovej spoločnosti a systéme suchú ani nitku. Zaujímavá je ale aj technická stránka - dynamické nájazdy kamery, postupný detail, diagonálne zábery a striedanie pozičných uhlov. Schválne upozorním na jeden detail - zatiaľ čo v úvodných titulkoch sledujeme obrazy zo stredovou kompozíciou, prípade dokonale rovné pohyblivé zábery vpred/dozadu/vpravo/vľavo, vo filme sú takéto zábery približne dva. Akoby aj kamera mala svojou nerovnosťou a zošikmeným prostredím upozorňovať na nespravodlivosť a zlé sociálne pomery. Obraz samotný však zaváňa perfekciou (najmä v zreštaurovanej verzii - vďaka bohu za kvalitné HD BluRay releasy). Hmatateľnú atmosféru filmu umocňuje len striedmo využívaná charakteristická uhrančivá hudba. Najlepším prvkom samotného filmu je však hneď po premyslenej a až prekvapivo dômyselnej (Kobajaši na mňa miestami pôsobil ako druhý David Fincher) réžii dychberúce fotogenické herectvo Tacuja Nakadaia (excelujúceho predovšetkým vo vynikajúcich dialógoch, ale aj ostrom boji), ktorý sa zapísal do análov svetovej kinematografie tučným písmom hneď vedľa legendy menom Toširó Mifune. Tvrdý pohľad, neústupný výraz v tvári, charakteristické povahové črty správneho samuraja. Pokojný, vyrovnaný. Obdobný výkon podáva v Kagemuši, ale až týmto filmom si vyslúžil priečku v mojich obľúbených. Vyvrcholenie filmu, bravúrne natočený súboj s majstrom Hikokuro Omodaka, a finálny masaker v sídle klanu patria k absolútnej špičke žánru. 100% POZNÁMKA: Zábery v titulkoch svojim pozdĺžnym pohybom symbolizujú samotný akt rituálnej samovraždy. (10.04.2014) (menej) (viac)