Neviditelné děti
Les Enfants invisibles
All the Invisible Children
Obsahy(2)
300 miliónov detí a mladistvých na svete trpí hladom. Asi 100 miliónov nikdy nezačalo navštevovať školu. Všetkým týmto deťom je venovaný film Neviditeľné deti. Sedem krátkých filmovych príbehov od siedmych uznávaných režisérov, z ktorých každý sa zameral na vážnu situáciu iného detského protagonistu v inej časti sveta. John Woo režíroval čínsku časť, Ridley and Jordan Scott (Veľká Británia), Spike Lee (USA), Stefano Veneruso (Taliansko), Katia Lund (Brazília), Mehdi Charef (Afrika) and Emir Kusturica (Srbsko a Čierna Hora). Táto skupina významných režisérov z rôznych krajín sveta a rozličných náboženstiev natočila v osobnom ponímaní epizódy odrážajúce dramatické ľudské osudy. Príbehy sú odlišné, ale majú jednu spoločnú vec – ich hrdinami sú deti, ktoré nežijú tak, ako by vo svojom veku mali žiť. Ich každodenným údelom sú vojny, hlad, choroby, zanedbávanie, týranie, či život na ulici. Tento projekt má za cieľ, využívajúc komunikatívnu a evokujúcu silu kina, zvýšiť obzor poznania a citlivosti voči dramatickej existencii detí v rôznych častiach sveta. Zobrazuje deti, ktoré sú pričasto nechránené a ignorované, a tiež má zosilniť pocit solidarity vzhľadom na ich ťažké životy. Táto unikátna ambiciózna medzinárodná produkcia, ktorej zisk bude zozbieraný a uložený vo „všetkých neviditeľných deťoch“ pomôže fondu, ktorý bude financovať zdravotnú starostlivosť, stravu a vzdelávacie programy pre deti v Afrike a tiež bude spolupracovať s UNICEF a the United Nations World Food Programme. Film bol nakrútený v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí Talianskej republiky, Svetovým potravinovým programom Spojených národov (WFP) a fondom UNICEF. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (113)
Po první povídce (Tanza) jsem si říkal, že to je takovej zvláštní dokument... Což mi v podstatě vydrželo až do konce, akorát zvláštní se změnilo na výborný a dokument na dokumentující film... Příspěvek bratří(?) Scottových mi nějak unikl, ale jinak můžu říct, že většina neznámých režisérů si s těmi známými moc nezadala... ()
Tanza (Mehdi Charef) **** - Africká realita "až na dřeň“, Cikánský blues (Emir Kosturica) *** - Balkánská taškařice, Ježíšovy děti Ameriky (Spike Lee) ***** - Americký sen, neboli mezilidské vztahy, komunikační technologie a skupinové terapie na pozadí drog a HIV, Bilu a Joao (Kátia Lund) **** - Brazilská živelnost a radost mezi starými kartony a plechovkami, Jonathan (Jordan a Ridley Scott) *** - Britská kultura mravů, rozvrácenost duše, Ciro (Stefano Veneruso) **** - Italské klackovství a strach z nezměrného, Sung – sung a Malá kočka (John Woo) **** - Čínská odměřenost a vůle___ To vše v podání dětských hrdinů a jejich dospělých protějšků. Trošku účelové a tendenční, ale velmi citlivé a potřebné. ()
Poviedkové filmy majú schopnosť zaujať a v tomto prípade aj podporiť dobrú myšlienku, ale nedokážu zabrániť rôznorodosti pohľadov na problém i dosiahnutého výsledku v jednotlivých prípadoch. Zaujali ma časti nakrútené Spikeom Lee, Emilom Kusturicom, Katiou Lund a Johnom Woo, ale aj na zvyšných sa dalo nájsť niečo zaujímavé. Myslím si, že existuje viacero dôvodov, aby si ľudia tento film pozreli, obávam sa však, že naň pomerne rýchlo zabudnú. ()
Neviditeľné deti sú presne také, ako sa podľa témy a mien režisérov dalo čakať. Čiže smutné a vysoko profesionálne natočené. Syndróm poviedkových filmov, nevyrovnanosť jednotlivých poviedok, je preto v tomto prípade zažehnaný. Aspoň v mojich očiach. Ide o to, ktorá vás emocionálne zasiahne najviac. U mňa po emocionálnej stránke vedú John Woo a Spike Lee. Scott je najpoetickejší, Kusturica obligátne najbláznivejší a Charef najdrsnejší. Neviditeľné deti by mali mať každý rok nové pokračovanie, vždy ďalších sedem poviedok z ďalších siedmych krajín sveta, až pokým by v nich nebol obsiahnutý celý svet. A potom všetko odznova, pretože svet sa nezlepší. ()
Povídkový film od kterého jsem mnoho nečekal a možná právě proto mě příjemně překvapil. Krom zkušených a oblíbených režisérů, kde šlo vlastně o sázku na jistotu (Kusturica, Scott) mě oslovili 2 méně známí tvůrci. Kátia Lund a její příběh z Brasilskéhu slumu a především pak Stefano Veneruso se svou pohlednicí z Itálie, jenž mi učaroval jak výtvarnou složkou v kombinaci s hudebním podkresem, tak zajímavým tématem a lehce mi evokoval Zloděje dětí, další to oblíbený film z Italské provenience s ne nepodobnou tématikou. Třešničkou na dortu pak pro mě byl nečekaně jemný a dojemný John Woo - jehož dílko by se dalo přirovnat k malé básni. ()
Galéria (49)
Fotka © Rai Cinemafiction
Reklama