Brat Slnko, sestra Luna

Už veľký Ramakrishna písal, že na vrchol tej istej hory sa dá dostať mnohými rôznymi cestami. Nech už človek uctieva akékoľvek božstvo, primárna musí ostať univerzálna morálka a súcit so všetkým živým. Aj ľudská spiritualita môže byť rôzna. Niekto nájde spiritualitu v premrštených a opulentných obrazoch Terrenca Malicka, jeho veľkom tresku a dinosauroch, iný nájde spiritualitu v minimalistickom filme ako je tento (áno, Shadwell, táto úvaha je adresovaná priamo Tebe). Viac ľudí sa ale dokáže stotožniť práve s Františkovou spiritualitou, to sa odráža aj na hodnotení. Predpokladom veľkého duchovna je hlavne antimaterializmus, no a ten bol v jeho živote naozaj podstatný. Asi by sa chudák František veľmi divil, keby videl františkánsky kostol v portugalskom Porte, od podlahy až po strop zdobený zlatom a drahými kameňmi. To však nemalo byť predmetom tohto komentára. (06.08.2017)

Nevedel som o čom je tento film a tak som bol dosť zaskočený. Život sv. Františka z Assisi ani iných svätých ma nezaujíma a tak som na filme obdivoval najmä výpravu, kostýmy, Donovanovu hudbu a niektoré myšlienky. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že ide o nejaký propagačný film, v každom prípade sa však skláňam pred profesionalitou s akou bol nakrútený. (29.04.2012)

Je zde ten František trochu hozený do hipícké roviny a hudba Donovanova k tomuto dojmu hodně přispívá, ale to nese ta doba vzniku, která se nikdy nedá odfiltrovat. Ale konec konců který hipík by nesouhlasil s Ježíšovými podobenstvími o liliích polních a ptácích nebeských. Franco Zeffireli to také trochu pocukroval, realita byla určitě drsnější. Stejně ta osobnost Františkova musela být působivá, když je to jeden z mála velkých katolických svatých, který nezemřel mučedlnickou smrtí. (24.12.2012)

Prehnané zdôrazňovanie života v chudobe (napr. bosé nohy opravovateľov kostola v snehu, radovanie sa skupinky špinavých otrhancov v daždi) a pateticko nasladkasté sprievodné pesničky rušili pri sledovaní životného príbehu zasadeného do takmer jednoliatej série krásnych obrazov. Nespochybňujem príbeh ako taký, lenže premrštene nereálne fragmenty z neho namiesto zosilnenia mystického aspektu života prvých františkánov pôsobili trošku vnucujúco (násilnú didaktickosť spomína v komentári aj MIMIC). Jednoducho, akoby mi niekto pri výstave obrazov niekto do ucha neustále púšťal ním zvolenú hudbu, vnútený súbor tónov zasadený do priestoru, určeného k tichému vlastnému popremýšľaniu nad zhliadnutým obrazom. (27.12.2012)

úžasná výprava, kostýmy, miestami akoby "vypadli" z dielne Paradžanova. Presvetlené obrazy, zábery na čisté, mladícke tváre, aj mužská nahota, láska medzi duchovnými bratmi, ale aj nálada filmu mi zase asociovali Pasoliniho (ten by samozrejme žiadnu pokoru pred pápežom asi vo svojom diele nezobrazoval :). Scenár veľmi priamočiari, jednoduchý, zrozumiteľný a v týchto prvkoch sa prelínajúci s Františkovim nazeraním na svet. Kameňom úrazu je pre mňa hudba. Viem, že prostredníctvom nej sa dá vyjadriť veľa, ale tentokrát skôr zväzuje, pretože prostredníctvom hudobníka Donovana sa z filmu stáva akoby poplatná "objednávka doby" (hippies), skoro muzikál, a to bráni v plnom pochopení Františkovho teologického učenia. Podobne je to aj s výberom angličtiny, ktorá mi v prípade filmu z talianskeho prostredia doslova pichala do uší. Aj angličtinou sa film prezentuje ako "poplatný dobe" a určitý produkčný kalkul, ktorý mal film priblížiť širokej mladej diváckej verejnosti 70-tych rokov. Graham Faulkner je z počiatku pomerne nepresvedčivý vo svojom výkone, no s pribúdajúcimi minútami sa mu dá veriť stále viac a viac. Film so slabinami, ktoré však vyvažuje, okúzlujúca výprava, farebnosť, opulentnosť a samozrejme duchovný námet filmu - skromnosť, pokora a z nich prameniaca radosť (aj keď tá skromnosť a pokora je vlastne v priamom protiklade výrazových prostriedkov filmu) (07.04.2012)