Ararat

Už krátko po začiatku filmu som bol z postáv dopletený a medvediu službu tomu urobil aj zmätočný text distribútora. Rozprávanie o natáčaní filmu, ktorý má byť podstatou príbehu mohlo byť zaujímavé, ale odniesol som si z neho iba niekoľko silných scén, väčšinou násilných a celkovo nepekných, keďže ide o genocídu. Nič mi nehovorili ani scény s maliarom Gorkým a možno by som si radšej pozrel ten historický veľkofilm s lacnými kulisami a faktickými nepresnosťami. Možno inokedy na druhýkrát nájdem silu a pochopenie aj pre Ararat. (28.01.2014)

Je škoda, že Ararat stojí za starou bačkoru, protože arménská gencoida zase není častým filmovým námětem, byť by si to zasloužila. Jenže tohle je jen o nějakém klukovi, který se, snad, snaží najít nějaké svoje kořeny a o natáčení filmu na tohle téma. Já spíš čekal cestu do Turecka, pátrání po tom, jak to opravdu bylo a střet dvou pohledů, tedy arménského a tureckého. Ale ani jednoho jsem se tady nedočkal. Pro mě je film zklamáním. 30% (16.11.2014)

Veľmi ťažké zobrazenie témy, ktorá je dodnes v niektorých kultúrach buď tabu, alebo sa jednoducho o nej nič nevie. Genocída .... Genocída Arménov počas prvej svetovej vojny. Atom Egoyan ( kanadský režisér arménskeho pôvodu) chcel týmto filmom dať do povedomia to, čo sa stalo a o čom sa dnes nehovorí ... Ale v tom je ten problém .... V určitých momentoch sa posolstvo o tom, ako boli vyhladené dve tretiny národa , žijúceho v Turecku, stráca. Stráca sa v niekedy zbytočných konfliktoch medzi dvoma generáciami - matkou a synom a nevlastnou dcérou. Škoda - dať svetu vedieť o zverstvách sa dalo aj priamočiarejšie a jednoduchšie. Adolf Hitler v roku 1939, po napadnutí Poľska predniesol dnes už legendárne slová : "Kto si už dnes spomenie na vyhladenie Arménov ?" A mal, bohužiaľ, aj teraz, takmer storočie po tom, pravdu .... (25.11.2006)

Najlepšie na Egoyanovom Ararate je, že ide čiastočne o film o filme, a že svoj príbeh podáva presne opačným štýlom, jak pátos vojnového filmu ktorý natáčajú. Filmu, kde sa znásilňujú ženy, zatiaľ čo ich deti držia za ruku. Tieto scény tam sú, slúžia ako memento mori, spomienka, ktorá v rámci rozprávania funguje v druhom pláne, pričom sa väčšinu stopáže tvári, ako nosná téma. Napokon ide o vyrovnávanie sa s minulosťou, s minulosťou krajiny, a vo vedľajších dejových líniách, aj s minulosťou vlastných rodín. A je to tým silnejšie, čím dlhšie nechávajú spomínané scény mlčať... Videné v rámci Challenge Tour 2015 (02.04.2015)

Až čtvrtý film, co jsem shlédl od Atoma Egoyana mě doopravdy zasáhl. Podivná (pro Egoyana však typická) struktura filmu, která se odehrává v mnoha časových rovinách současnosti a zároveň nám umožňuje nahlédnout do minulosti formou natáčení (poněkud lacině vypadajícího) historického filmu, na mě tentokrát perfektně zapůsobila. Postavy jsou různě propojené a téměř každá postava má svojí hloubku, vlastní téma. Jedná se o silný emotivní film, který vypovídá o historických zvěrstvech, které by neměly být zapomenuty, ale i o současných problémech s vyrovnáním se s vlastní identitou a původem. Po shlédnutí bych asi nemohl být spokojenější. (17.09.2009)