Strážcovia

Where´s the american dream pýta sa vydesený divák so Sovou. „It became true !“ kričí nadšený divák a s radosťou to šije s Komediantom z brokovnice do neposlušných občanov. Nie som veľmi veľkým priaznivcom spasiteľského archetypu a komiksovej estetiky na ňom založenej, mám radšej dekonštrukcie zažitých prvkov a postupov žánru. A tak je pre mňa správňák Superman, Batman či Spiderman absolútne nezaujímavou postavou (tých prenechám ľuďom čo svet radi čiernobielo) a vytešujem sa z konzervatívno-fašistického pravičiarskeho prasaťa Rohrschacha, pragmatického otca novej doby Adriana, nihilistického psychopata Komedianta, sexi Silk Specter Jr., uvážlivého Sovu a nadčloveka s nadľudskými problémami Dr. Manhattana. Táto zberba je totiž zrelá nie na boj so „zlom“ ale na kreslo u psychiatra. Alan Moore ft. Zack Snyder poriadne otriasli komiksovým žánrom, vysmiali sa mu, popreli ho a Snyder sa po fašistickej 300 rehabilitoval impozantným komplexným a formálne vyzretým filmom. Už od majstrovských titulkov, z ktorých pozorný divák vyčíta mnohé detaily potrebné pre pobratie neskoršieho deja a vzťahov medzi postavami, Snyder dávkuje neuveriteľné množstvo efektných obrazových vychytávok, ktoré majú v rámci kompozície scény i svoje opodstatnenie a preto nepôsobia len samoúčelne, ako neustále opakovanie spomaľovačiek v 300. Mooreovu predlohu som nečítal takže i z pohľadu príbehu môžem hodnotiť len kinoverziu a directors cut. Prvú výčitku budem mať len v tom ohľade, že bez naračnej štruktúry plnej retrospektív z minulosti postáv odhaľujúcich ich charaktery, by bol dej jednoduchý ako facka. Samozrejme, vyčítať komiksu, že je príbehovo jednoduchý je ako vyčítať Biblii že má prikázania. Druhou a poslednou je temer okamžitá divácka identifikácia „zlouna“ hoci tu nejde o antagonistu v pravom slova zmysle. Čo však robí Watchmenov nezabudnuteľnými je ich myšlienkový presah a postupné odhaľovanie vnútra väčšinou uzavretých postáv (výnimkou práve Dr. Manhattan), ktoré z nich na rozdiel od naleštených klasických superheroes robí skôr či neskôr len zmätené ľudské monštrá jednajúce skratovito a nie práve humánne. Alternatívna budúcnosť, v ktorej U.S. and Ej vyhrali Vietnam, Nixon bol zvolený tretíkrát za prezidenta a jediné, čo drží ZSSR od jadrového útoku je „overhuman“ (nechcem použiť „nadčloveka“ aby to nevyzenlo ako parafráza Nietzscheho, pretože táto postava ďaleko presahuje možnosti N. nadčloveka) pobehujúci spoločensky nekorektne s odhaleným modrým bimbasom je dostatočne zaujímavá i komická ako prostredie pre rozvíjanie myšlienok o tom, ako „spoločný nepriateľ“ dokázal vždy zjednotiť rozhádané strany, aby v strachu uzatvorili mier a spojenectvo. Z Watchmenov robí z hľadiska príbehu vo svete komiksu unikát najmä ich nejednoznačnosť, odsúdenie „ideológií“ a dôraz na pragmatizmus a popretie „ľudskej“ stránky superhrdinov na úkor ich psychopatickej roviny. Z formálnej stránky sa okrem až fincherovsky temnej atmosféry môžme vytešovať zo zložito vyrozprávaného príbehu s matematicky presne rozloženými retrospektívami slúžiacimi príbehu a bombastického vizuálu s perfektne vybranou dobovou hudbou, tu ironicky tu ikonicky podfarbujúcou jednotlivé scény. Watchmen sú skrátka komiks, ktorý už nie je tak celkom komiksom a odmysliac si smiešne oblečky hrdinov, pobral by som ich celkom ako sci fi alternatívnu históriu skutočnosti.10/ 10 P.S. Veľký kandidát na Film roka, viac než vážny súper pre Oshiiho Sky Crawlers. (23.09.2009) (menej) (viac)