Control

V rockové historii není zas tolik kapel, které by potkal osud manchasterských Joy Division. Na samém prahu úspěchu, ale hlavně neuvěřitelně slibného okamžiku vývoje kapely ukončil 18.května 1980 Ian Curtis, zpěvák, mozek, textař a duše kapely svůj život tím, že se oběsil. Za 2 měsíce by mu bylo 24 let. Zbylí členové se ještě toho dne večer rozhodli, že budou v muzice pokračovat pod jiným jménem. Vznikli New Order, kapela, která sehrála významnou úlohu v pionýrských dobách elektronické taneční hudby v 80. letech. Mimochodem - přesně to byl žánr, na jehož zajímavost své muzikanty ještě za svého života upozorňoval právě Curtis. Temná, těžká a někdy až depresivně děsivá hudba si v 80. letech našla v temných a těžkých a někdy až děsivých dobách své fanoušky. Curtisovy literárně umné texty se náladě hudby podobaly. Dodnes totiž vyžadujeme kompilace, live záznamy, bootlegya trezorové archivní objevy. (02.10.2011)

Úchvatná záležitost a jeden z těch filmů, kterým by barva rozhodně neslušela tak, jako oldschool vzhled. Nádherně to doplňuje ponurost filmu. Sam Riley hraje jako o život a jestli to zpíval on, tak zpívat umí. Jestli je to playback, tak je to jedno, ale do pódiových výkonů narval úplně všechno. Svýma smutnýma očima táhne film v dramatických chvílích, pošuckým tancem připomínajícím pochod v koncertních chvílích a svými záchvaty ty ostatní záběry. A má skvělej kabát, a to mě normálně hadry nezajímaj ani ve skutečnosti, natož ve filmu. A nápis HATE, když jde do práce na pohovor asi úplně vystihuje jeho názor na všechno okolo. Na můj vkus se ve filmu ale moc řeší jeho láska ke dvěma ženám a už méně jeho epilepsie a celkové vyčerpání ze světa okolo něj. Sice to neoddělitelně souvisí, ale té lásky je tam přeci jen nějak moc. (17.09.2010)

Pre tentokrát je Anton Corbjin tým, kto stratil kontrolu. Postava a krátka žitná dráha Iana Curtisa je bez váhania skvelý, melancholicko šťavnatý námet priam vyžadujúci filmové spracovania a to väčšou škodou je, ako zmätkovito to celé na vo filmovej podobe dopadlo. .......... Dosť nepríjemne pôsobí tónovanie tempa filmu, rozrušené neplynulým, skákavo hektickým sledom obrazov/scén, ktorým by častokrát prospeli plynulé premostenia namiesto disonantných, ostrých skokov. Nielenže vytvárajú dojem rytmickej zbrklosti, neusporiadanosti filmovej reči, ktorá akoby rýchlo listovala medzi kapitolami a rušivo vynecháva prirodzené prechody, ale naviac absolútne nekorešponduje so snahou docieliť melancholický pulz snímky. Kvôli tomu pôsobí film v útrobách rozrušene, akoby sa snažil takouto nenápadnou cestou sprostredkovávať epileptické mykania sa, čo myslím vôbec nepatrilo medzi jeho cielené snahy a motivácie. Spomenuté prechody mohli okrem skoordinovania narácie plniť funkciu sprostredkovateľa obrazov kŕmiacich, v danom prípade veľmi dôležitý, atmosférický ráz filmu, oveľa lepšie, než dosť samoúčelné zvolenie monochromatického obrazu. .......... Naopak si film skvelo počína v častiach venujúcich sa čisto hudbe. Muzika Joy Division je nadčasovou dominantou na rockovej scéne za posledných zhruba 30 rokov, na čo sa režisér a celé jeho dielo až priveľmi spolieha. Pasáže z koncertov sú spracované zo všetkých najlepšie, hlavne vďaka tomu, že stoja najmä na samotnej hudbe a obraz je už len akýmsi doplnkom, príjemným nie na vytváranie, ale dotváranie zážitku. To je, nanešťastie, jav typický pre celý film. CONTROL sa nejaví ako svojbytné dielo sugestívne rozprávajúce životopisný príbeh podkreslený skvelou hudobnou zložkou. Skôr ide o vágne (opäť narážam aj na samoúčelnú monochromatickosť) atmosférické doplňovanie akého-takého kontextu a podhubia k jednotlivým skladbám, ktoré znejú hlasnejšie, než dejové línie medzi, či skôr až pod nimi. ......... Pre Curtisa boli jeho texty katalyzátorom stavov, ktoré prežíval. Jednalo sa o akési špice jeho duševných rozpoložení, sprostredkovaných v perfektnej hudbe. Corbjin sa vo svojom filme akoby spolieha na skladby, ako na špongiu, odkiaľ sa všetka tá silne kumulovaná emocionálnosť vyžmýka do slabej rekonštrukcie udalostí, ponúkanej jeho filmom. .......... Keďže sú pri sumarizovaní celkového záverečného dojmu všetky spomenuté neduhy naďalej ututlávané do popredia stavanou hudbou, čo samo o sebe môže byť ďalšou položkou na zozname neduhov, vytvárajúcou však senzuálne narkotikum, stoický stav prímeria, naďalej sa jedná o v priemere príjemné filmové dielo, ktoré však malo oveľa väčší potenciál, než byť " v priemere príjemným". (25.02.2014)

Výborný nápad staviť na čierno-bielu kameru ktorá podtrhuje pochmúrnu atmosféru celého snímku. Ian bol vybratý aj zahraný skvele, páčil sa mi aj výber Annik - krásne dievča. Film má pre mňa osobné kúzlo, hudba Joy Division ktorej holdujem už dlhé roky nemá chybu a....čo dodať? Hádam len... "Love, love will tear us apart...again." (01.09.2010)

Neskutecna sila. Miluju Joy Division a tohle me naprosto totalne rozsekalo. Nikdo jiny, nez Corbijn Control natocit ani nemohl. Nicim nefiltrovana 2h davka cernobile hudebni deprese, ve ktere se zmita zmateny Curtis v preciznim Rileyho podani. Stejne tak zbytek skupiny - fakt, ze se herci naucili vsechny songy a hraji je v prubehu celeho filmu skutecne live, klobouk dolu. Pri finalnich zaberech a poslechu "Atmosphere" se i slzy zacaly hlasit o slovo. 10/10 (02.06.2012)