8 1/2

Nádych...výdych...nádych...výdych.. Dusíš sa. Po čele ti steká pot. Tvoja koža sa napína. Celé telo zvierajú kŕče. Pociťuješ stúpajúcu nervozitu a stiesnenosť. Strecha auta klesá, steny sa nebezpečne rýchlo približujú. Dostávaš strach a hrdlo ti zviera úzkosť. Skáčeš pohľadom po mužoch za volantom, ženách na zadných sedadlách. Nikto ti nepomôže, všetci len nehybne vyčkávajú a sledujú, ako to divadlo pred ich očami dopadne. Otváraš okno a súkaš sa von, z úst sa ti derie priškrtený výdych... Musíš, MUSÍŠ to zo seba dostať von! ////////// Čo je známkou dobrého rozprávača? Vedieť vypovedať celistvý príbeh, alebo silnými myšlienkami prepojené fragmenty? Nezáväzne baviť, alebo predostrieť čosi nejasne uchopiteľné ako umenie? Uprednostniť mimesis, alebo fikciou nepoškrvnenú realitu? Felliniho veľké zamyslenie nad filmom, príbehom a autorským údelom nie je také jednoduché. Je to bolestná báseň, veľké kritické povzdychnutie, ohliadnutie sa za životom a dielom. Výkrik v temnotách, ktorý sa však netopí vo vlastnoručne vyhĺbenej studni, ale derie sa na povrch za mihotavým svetlom spásy. Utkaný zo spomienok, minulosti, prítomnosti. ////////// Fellini a jeho ženy, Fellini a jeho filmy. Felliny a jeho postavy, Felliny a jeho koncepty. Uhrančivo magické otváranie zadných vrátok do mysle veľkého autora, ktorý si nastavuje vlastné zrkadlo. Sebakritická spoveď s nesmiernou hĺbkou, ktorá podrobne odhaľuje skúmanie integrity osobnosti. Ak je 8½ filmom o ničom, floskulou, potom Fellini ani umenie nejestvujú. Naopak - je to film, skrze ktorý sa nám dáva spoznať režisér i médium ako jeho nástroj. Na jarmoku márnosti talianskej pozlátkovej spoločnosti zmieta sa uprostred mužov a žien, ktorí sa charakterizujú prázdnymi frázami zničený, sám seba nenávidiaci človek - tvorca. Uprostred sveta, ktorý žije a ktorý s bujarou veselosťou tak často opisuje i oslavuje necháva sebe i nám zakúsiť jeho materiálnu upätosť a prázdnotu. Neznačí to však, že by sa zmietal v otázke toho, čo chce vyjadriť, pretože tie najdôležitejšie myšlienky sú jasnejšie, ako pohľad priamo do slnka. ////////// Výnimočná obrazová vycibrenosť a krehká rovnováha s významom, i medzi ťaživosťou a humorom sú základom tohoto majstrovského diela. Film rozplieta mnoho otázok a spytuje sa sám seba, čo je jeho zmyslom existencie. Prečo sa naň chceme dívať, čo chceme vidieť? Najvzácnejšia je však práve ľahkosť, s akou dosahuje tých najvyšších mét. Sila, s akou na mňa dopadla komplikovanou psychologizáciou Guida Anselmi, Felliniho alter-ega je hravo vyrovnaná vtipom, krásou a filmárskou genialitou. Kamera ladne pláva od postavy k postave, nie však ľahkovážne od motívu k motívu. Portrét súboja ateura so spoločnosťou, ktorá naň kladie vysoké nároky, je zachytená dôkladne a do najmenších podrobností. No predsa nie je filmom len deprimujúcim a ubíjajúcim, a v závere dokonca jasne vraví, že niečo sa síce skončilo, no niečo nové práve začína. Vyjadruje vieru v to, čo prinesie budúcnosť, a s týmto pozitívnym posolstvom odchádza do neznáma, za zdolávaním vyšších cieľov a napĺňaním ambícií. ////////// Možno to La Dolce Vita zmení, ale práve 8½ považujem v tejto chvíli za Felliniho možno najlepší, určite významný, no predovšetkým môj najobľúbenejší film. Nie je gestom, ale vraví skutočne veľa a treba mu skutočne pozorne načúvať. Tak, ako pozorovať Mastroianniho neopakovateľný, úctu vzbudzujúci fenomenálny herecký koncert. Och, a nazdávam sa, že v žánroch chýba psychologický a komédia. 100% Týmto sa chcem poďakovať Projektu 100, ktorý nám film priniesol v zreštaurovanej podobe na veľkom plátne. Tento jedinečný skvost som si vďaka tomu naplno užil a ani chvíľu sa pritom nenudil (i keď som už mal jeden film za sebou). Nehovoriac o tom, že závan dámskych parfémov v sále dokonale doplnil lahôdkovú atmosféru. (12.01.2015) (menej) (viac)