Listy Bohu

Viete, co je najhorsie pri tychto filmoch? Ze sa clovek zhrozi, kolko dementnych retardakov chodi po tejto zemi a zial i do tohoto fora. Ved ked nemam rad filmy o futbale, tak ich proste nepozeram. A ak je niekto nehladajuci ateista, tak predsa nevyhladava filmy o viere v Boha a dovere k Bohu, len aby ich potom mohol zotrvacne posliapat. Nenapada ma nic ine, ako ze dotycny uchyl nema nic uzitocne na praci, nez nenavistne sledovat pekny film a potom na neho nabryzgat. Ako ked ide hluchy na Beethovena a namiesto potlesku ziva a prdi. Pozorovanie diania na nasej mrnavej planete nas dovedie k poznaniu, ze ludia sa nedelia na bielych a ciernych, ani na studenych a teplych, ale na veriacich a neveriacich. Sudiac podla nenavistnych komentarov nizsie som sa domnieval, ze sa bude jednat o film plny zazrakov a zjaveni, ktorych je sice zdokumentovana neskutocna hromada nielen z historie, ale i dnesneho diania, hocikde, staci otvorit oci, citat a pocuvat - ale ocakaval som nespravne: film totiz ukazuje len jedno zomierajuce dieta, ktore sa modli k Bohu, cimz si udrziava silu az za prah smrti a popri bolestiach, chemoterapii a vyhliadke na blizku smrt, rozdava pokoj a lasku vsade navokol, coz je napokon ta jedina vec, ktora moze azda zakolajit nazad chudakov takeho kalibru, akych je kopa aj nizsie v ich naspinenych komentaroch. Jedovaty mix nenavisti, neinformovanosti a pysnej neochoty prijat cokolvek hlbsie nez dennu zranicu. Pismo o nich pise ako o tych, co im je pupok panom a hanba slavou. Su to presne ti sviniari, ktori hladiac na cistu lasku skonstatuju, ze je to hlupa agitacia, citajuc o Matke Tereze vykrucaju hubu a hladaju hocijaku motivaciu, len nie tu o lasku a viere k Bohu. Kolka prazdnota je nutna, ked pozerajuc na krasne diela hovado skonstatuje, ze autorovi slo len o zisk? A tak mi je smutno, i ked film bol az naivne jednoducho a ne-zazrakovo natoceny, proste len o detskej viere, na pamiatku deticiek, ktore prehrali boj s rakovinou. 4*. PS: Ked som mal 8 rokov a siel na Prve svate prijimanie, prosil som Boha, aby mi dal precitit svoju lasku; dospel som uz vtedy k poznaniu, ze temer nepocitujem Jeho lasku, ze ani neviem, co to vlastne je. Cakal som marne na zazrak, no neprichadzal, necitil som proste nic a bol som sklamany, ze to nefunguje. Prezit lasku sa totiz naplanovat ani vsugerovat neda; najma, ak dieta vyrasta v komplet posratom prostredi a lasku prakticky nikde nevidi. Vecer som zaspal u babky a nasi ma museli budit, aby som sa presunul do detskej izby na noc - ked som sa prebral, nahle ma zalialo neskutocne svetlo, teplo, laska, aku si zalostni babraci odtialto nedokazu ani zdaleka predstavit pri svojich biednych poteseniach svojho prazdneho zivota; vsetko prevysujuce vnimanie oslnujucej bezprostrednej Bozej pritomnosti sa mi prihodilo viac raz v zivote, a toto bolo prvy raz, velmi silne a konkretne, kde clovek presne vie, co a koho vnima, zazitok na cely zivot. Boh hovori ku kazdemu cloveku cele dejiny, staci Ho pocuvat. Ako sa da ale ovsem daco pocut, ked este aj hromada "krestanov" necita vobec jeho slova? Jednoduchy test uprimnosti pre ateistov: bol by som ochotny prijat, ze Boh existuje? Ak nie, koniec testu :-). Ak ano: precitam si kazdy den kusok z Pisma; pravidelne, kazdy den, aspon mesiac - a potom uvidim, ci su to definitivne halusky, alebo slova ziveho Boha, ktory ma vidi, pozna a miluje a velmi zretelne mi zacne menit zivot a hovorit ku mne; kusok zo Stareho zakona i Noveho na dany den sa da najst vzdy napr. tu: http://lc.kbs.sk Pokial niekto nikdy nebol na koncerte, ako moze vykladat, ze hudba neexistuje? Ale mam usmevnu dobre znamu skusenost, ze ti "najzarytejsi ateisti" vlastne nikdy nechceli nic od Boha pocut ani citat, pretoze je pohodlnejsie pysne rozumovat, nez zavriet hubu a risknut si daco precitat. (03.10.2016) (menej) (viac)