Orlie pierko

„Každý raz môže skončiť v medvedej koži.“ Medená veža je Pán film. Film s  úžasnou mystickou horskou atmosférou, nádherným scenárom (o priateľstve a jeho zničení, o ženách a mužoch atď.) a v neposlednom rade obsahuje fantastické herecké obsadenie. Nanešťastie, o rok neskôr niekomu prišiel na um strašný nápad: nakrútiť pokračovanie. Nuž a tak sa preživší hrdinovia (inak výborní Ivanovia Rajniak a Mistrík, ale takýto zlý scenár nemali ani oni dvaja príliš veľkú šancu zachrániť resp. zamaskovať a to sa fakt snažia) vracajú na staré miesto. Z väzenia. Dobrý začiatok, ale bohužiaľ scenár sa následne rúti po nevydarených koľajniciach. Muži sa chcú vrátiť na „svoju“ chatu, lenže majú natoľko negatívne vzťahy s nadporučíkom Pardekom (z ktorého ani formát Vladimíra Müllera nedokázal urobiť realistickú postavu), že musia zísť dole do mesta. A tam... nič. Trocha pošpásujú s Prašivcom (Július Vašek), ponaťahujú sa s Pardekom, raz za čas sa im pod nohy primotá veselá sedemnásť a polročná nezbednica (19-ročná Andrea Čunderlíková) a to je asi tak všetko. Nevydarený je nanešťastie nielen scenár (nakrútiť pokračovanie o Medenej veži bez Medenej veže je blbosť), ale i réžia (smutným paradoxom je, že režíroval autor originálu). Nič nesúvisí s ničím, veci sa dejú kvôli scenáru, nie kvôli postavám. Postavy, ktoré sú od samého začiatku líčené negatívne, máme odrazu ľutovať a vidieť v nich človeka, kým postavy, ktoré sa silou mocou vzpierajú zjednodušujúcej charakteristike dobrý/zlý, sú nútené zrazu robiť veci, ktoré z nich robia figúrky bez psychológie. Že sa raz za čas ozve monumentálny hudobný ústredný motív, že dialógy odsýpajú („Čo sa toľko kolíšeš!“ – „Nevedela som, že sa nemôžem.“), že príroda je nádherná a že herci sú príliš veľké formáty na to, aby pokazili aj nekvalitne napísané postavy, je len taká drobná poľahčujúca skutočnosť. (01.01.2009)

"Postavy z Medené veže prožívají další dobrodružství". Poetika a krása prvního dílu je pryč, alespoň zpracování filmu ze strany Martina Hollého je stále na velmi slušné úrovni. V průběhu filmu jsem nevěřil, že by se v normalizačním filmu mohla nacházet postava záporného policajta (Vlado Müller). A taky že nemůže, v posledních několika minutách z něj udělali udělali kladného hrdinu. (24.03.2008)

Dosť zbytočné pokračovanie dokonalej Medenej veže. Hrdinovia Orlieho pierka majú síce vybudované sympatie z predchádzajúceho dielu, ale druhý príbeh postráda jeho sviežosť - je to už len pesimistickejšia varianta, ktorej pôsobivosť je len nostalgiou za lepšími časmi MV. Stále však zábavnejšie ako tretí počin Stratená dolina. (05.05.2005)

Druhý film z tzv. horskej trilógie spolu s filmami ´Medená veža´ (1970) a ´Stratená dolina´ (1976). Návrat z väzenia je pre kamarátov Valéra (Ivan Rajniak) a Starca (Ivan Mistrík) veľmi ťažký. Musia si nájsť novú prácu, ale to sa ukáže ako nemožné, pretože vedia, že sa chcú len vrátiť na chatu, ale to práve nesmú. Musia žiť medzi ľuďmi a pod dozorom financa Fera Pardeka (Vlado Müller). Život im strpčuje aj žiarlivý Prašivec (Július Vašek). A zarytého starého mládenca Valéra si vyhliadne Tonka Surka (Andrea Čunderlíková). Spočiatku to Starec a Valér všetko berú ako zábavu, ale neskôr sa objavujú problémy aj medzi nimi. V takýchto ťažkých chvíľach je ľahké stratiť kamaráta. Oproti predcházajúcemu filmu ´Orlie pierko´ stratilo ľahkosť a lyriku života v horách a stalo sa skôr horkou komédiou života v horskom mestečku. (05.08.2015)

Úprimne neviem, prečo má toto pokračovanie podstatne nižšie hodnotenia ako Medená veža. Možno tu nebol taký vážny rozprávač s vetami typu "Ako veľa sa nadrieme, kým o všetko prídeme." a podobne, pretože sa tu ani nestali také zásadné (rozumej smutné) veci, ako v prvom príbehu. Ale aj tak si myslím, že presne viem, čo tým chcel autor povedať. Išlo o tápanie dvoch kamarátov po strate tretieho; a takisto tápanie pri hľadaní nového zmyslu existencie, keď im bol odobraný ten predošlý, v podobe obľúbenej práce kúsok od neba. A občas som tu našiel presne to, čo mi v prvej časti chýbalo. Genius loci bol napríklad vo väčšej miere, pretože sa hlavní hrdinovia občas premiestnili z tej ich vtáčej búdky aj do doliny či lesa, a tak sme si mohli Tatry lepšie prehliadnuť. Že sa tentokrát nešli všetci zblázniť z jednej ženy, ale žena z jedného z nich, vnímam ako úmysel. A po smrteľne vážnej jednotke, v podstate aj ako príjemnú zmenu. Tak ako aj celú náladu filmu, v ktorom je síce "len" viac menších udalostí, ale taký by bol asi aj prirodzený vývin osobností v reálnom živote, po tom všetkom, čím si už prešli. Dokonca by som povedal, že sa mohli krotiť ešte viac. Boli to proste živly a ja som im to závidel. (06.04.2014)