Faust

Pokiaľ bola Ruská archa odvážny experiment, tak Faust je experiment veľmi bizarný. Hovorené slovo pôsobí až nediegetickým dojmom, akoby sa jednalo o chybu. Obraz pôsobí scudzujúco, akoby sa divák na film nemohol poriadne dívať zaostreným zrakom. Jedná sa o akúsi epizodickú road movie jedným mestom. To uvádza nádherný obrovský celok, ktorý osobne považujem za jeden z najatmosférickejších CGI monumentálnych záberov vôbec a občas si ho budem púšťať len tak pre zlepšenie nálady. Filmom sa tiahne neustále filozofovanie, čiže pre plné pochopenie si treba vziať do ruky aj scenár a pri niektorých frázach sa zastaviť. Oni tie múdra by mohli byť vyslovované aj v absolútne odlišnom filme a znamenali by cca to isté. Od začiatku mi Zeiler pripomínal Ralpha Fiennesa a nechtiac som si to vsugeroval natoľko, že som si to proste až do konca filmu myslel. Holt Voldemort by si s diablom a Faustom tiež mal čo povedať. (08.10.2015)

Bol to bordel. Hlučný bordel. Dve veci, za ktoré nemohol sám film ale ešte viac mu škodili a už aj tak neznesiteľný film ešte podkopávali - veľmi hlasné audio, ktoré bolo podporené neustálym kričaním a hulákaním postáv a meškajúce titulky, išli aj anglické aj české. Keď sa viedol dialóg, nebolo možné určiť, komu patrí ktorá replika. Ja som si to ešte vedela odvodiť podľa toho čo som počula, ale chudáci tí, ktorí vôbec nemčine nerozumejú. No ale k filmu. Opäť nič pre mňa. Áno, stretla som kamarátku, ktorej sa to páčilo, viac tých, ktoré trpeli tak ako ja. Mňa viac ako sledovať film bavilo pozerať sa na odchádzajúcih a spiacich ľudí. Neodišlo ich toľko, koľkí nad tým seriózne uvažovali (hovorím aj za seba). Keď takýto film dostane veľké ocenenia na festivaloch, isté očakávania sú. Po pol hodine, ktorá je otravná a nebaví vás si poviete, že tomu snáď ešte dáte pár minút šancu, potom po hodine si poviete, že už asi aj ostane do konca. Nebudete sa predierať zo stredu kina a rušiť ľudí, môžete sa pokrčiť na sedadle a spraviť to ako moja anonymná suseda, ktorá spala svojmu priateľovi na nohách. Dobrá voľba. Nemám rada filmy, ktoré na mňa pôsobia neúprimne. Repliky, ktoré mi prídu zbytočné a samoúčelné. V tomto filme plynú slová a vety, ktoré nedávajú význam, možno 5% z nich za niečo stojí a naozaj prinúti sa zamyslieť. Je to pekne dobovo spracované, niektoré kostýmy naozaj krásne, ale opäť aj také, ktoré sú dohnané do krajnosti, opäť samoúčelne. Postava diabla, ktorý bozkáva, ale lepšie povedané bolizuje sochy Ježiša alebo svätcov v kostole. Ako to na mňa pôsobí? Nie šokujúco ani symbolicky, len otravne a iritujúco. Lebo mi to príde zbytočné. Takýchto scén je tam veľa...len som si hovorila, aha, ďalšia, zív. A ďalšia, fakt prekvapivé. Opäť sprostosť. Všetky postavy akoby ušli z psychopatického obludária. Nikto sa nespráva obyčajne. Bežní obyvatelia mesta - blázni a kreatúry, je mi jedno, či žijú v pofidérnom stredoveku. Neviete, čo si o nich máte myslieť, o čo im ide alebo čo chcú, či reagujú kladne alebo záporne. Zmätok. Motám sa aj v tomto komente, mám chuť opindať skoro každú jednotlivosť filmu, lebo sa mi tam naozaj páčila asi jedna scéna (a hudba v záverečných titulkoch). Ten pád do vody. Bol krásny. Ale to je dosť málo na dve hodiny. No nič. Teším sa na nejakú podrobnejšiu diskusiu so známym, ktorému sa ten film páčil. Btw - keď sa mi to v istom momente začalo podobať na LOTRa a rozmýšľala som, či to seriózne nebolo účelom parodovať tú scénu so Samom, Frodom a Glochom v pustinách Mordoru. No dovidenia. (IFF Bratislava, 5.11.2011, Eurovea) PS - Mám v hodnoteniach až 1 odpad. Z dôb dávno minulých. Tak nejak neviem filmom dávať odpad, teda zatiaľ ma žiaden až tak extrémne nenasr...ale tento by si to zaslúžil. (06.11.2011)

Jedna z nejzásadnějších pecek letošní LFŠ. Možná nejlepší. A rozhodně nic pro ty, kteří mají rádi předžvýkané ideje a pravdy o našem životě. Sokurov uchopil Fausta hodně svérázně a přetvořil jej v nový umělecký tvar, v němž více než o děj a imerzi jde o hledání a úvahu nad základními filosofickými otázkami (s vědomím nedobratelnosti se konečných odpovědí). Putování, které Faust a Mefisto podnikají se povahou blíží Komenského Labyrintu. Zjevování skutečných věcí (nebo lépe řečeno: pravdy) se tu děje v podobě symbolů. Důležité není to, co se děje v realitě fikčního světa filmu, ale jakých otázek se tento fikční svět dotýká. Základní opěrné body filmu byly pro mě tyto: zlo není protikladem dobra, může existovat nezávisle na něm. Úmysl stvořitele nemusí oproti biblickému výkladu spočívat ve vykonání dobrého díla, ale v samotném činu. Na počátku nebylo slovo, na počátku byl čin. Tragika hlavního hrdiny tedy spočívá v tom, že je posedlý neukojitelným hladem po poznání, a jak se učí chápat principy a roste jeho poznání, roste v něm víra, že je schopen tvořit (podobně jako Bůh). To se velmi dobře vyjevuje ve finální scéně s gejzírem. Tento dojem je však iluzorní. Jak mu jeho průvodce připomíná: "Ale tobě nebylo dáno konat!" Faustovo prokletí tkví tedy v tom, že může žít (snad věčně?) a poznávat, ale není schopen aktu tvorby. Zdaleka nejlepší ale na filmu je, že tahle interpretace je jen jednou z mnoha, které snímek nabízí. (28.07.2012)

Jedna ze scén: Přijde žena ke vzdělancovi a navrhuje mu, aby jí udělal "poševní prohlídku". Ten se jí ochotně ujme, a zatímco svými špinavými prsty vniká do ženy, dáma leží na zádech a vzrušeně si do toho zpívá. Muž jí vzápětí z vagíny vyndá vejce a podá jej ležící ženě. Ta ho začne jíst. - No a jde snad filmu, kde je taková scéna, dát jiné hodnocení než plný počet hvězdiček? :) - - - Ne, teď vážně. Sokurov překvapil. Téměř žádné mlčení. Téměř žádný oddech. Za neustálými dialogy, které tvoří jakousi kulisu filmu, se postavy bezcílně toulají po uličkách středověkého města a pustém lese. Pochopit však na první zhlédnutí jsem Fausta nedokázal. Domnívám se, že jde o režijní záměr - nehledat racionální vysvětlení, vykašlat se na narativní slepé uličky a zmatené charaktery (což mnoho lidí nepřekousne). Naopak z filmu vytvářet něco ryze pocitového, jehož struktura není dána narativními vztahy jednotlivých prvků, ale vše se podřizuje zcela jiným zpočátku nevědomým pravidlům, které však dílo pevně svírají a dávají mu tvar (a ten tvar se tak musí nutně liší od námi navyklých zkušeností). Už samotný první záběr naznačuje mnohé. Uvědomujeme si za ním shluk pixelů, které generoval počítač, přesto se však v určitém momentu najednou obraz podivně pohne, kamera mírně uhne ze své původní trajektorie a v tomto neživém obraze se najednou začne probouzet zvláštní pnutí... A takový je celý Faust. Umělé věci ožívají, chvílemi jsme zcela uhranuti a pohlceni, hned v další sekundě ale zase suše distancováni - přitom genialita je právě v této dialektice. (28.10.2011)

Film, ktorý vás svojím úvodom vtiahne do sveta dávno minulých čias, aby vás vzápätí ubíjal nepriehľadnosťou postáv a dialógov. Na Sokurovho Fausta si treba zvyknúť. Prvá hodina príbehu je svojou atmosférou a záľubou v polodetailoch, nielenže nepriehľadná, ale pôsobí stiesňujúco a na film podobného formátu a témy zmätene. Nesmiem opomenúť ani fakt, že film sa snaží sprostredkovať čo možno najväčší počet otázok, ktoré majú niečo dočinenia s dušou, smrťou, alebo spasením, bez toho aby po nich dávali uspokojivú odpoveď, alebo diváka k nej aspoň nasmerovali. V druhej polovici, je film akousi čarovnou púťou, ktorá obsahuje aj niekoľko poetických záberov - pád do vody, milostná scéna, sledovanie gejzíru. Práve táto druhá polovica má v sebe tú naliehavosť poukázať na ľudské slabosti a chyby. Sokurov vytvoril veľmi zvláštny film, ktorého snahou je znovuobjaviť Fausta ako príbeh a ponúknuť ho divákom. Postava diabla a Margarétky bola v príbehu dominantná, až natoľko, že zakrývala samotné Faustovo snaženie pochopiť život, zachrániť život a odobrať život. A myslím si, že práve tu sa podaril Sokurovi najväčší kúsok. Spravil hlavného hrdinu s divákov. Nie zo všetkých, lebo toto je jeden s tých filmov, ktoré buď ste ochotný dopozerať a naladiť sa na štýl rozprávania, alebo nie. Ale namiesto toho, aby pocity a emócie vyjadroval cez hlavnú postavu, nechá to na kamere a strihu a na našom vnímaní. To znamená, že keď je Faust zo začiatku deprimovaný a zmätený, spôsob akým sú scény poskladané, nám nedovolí spraviť nič iného, len byť stiesnení tiež, alebo odísť s kinosály. Faust je zaujímavý film, ktorý nie je určený pre každého, ale ktorému sa tiež nedá uprieť určité čaro. A pevne verím, že čím viac krát sa k nemu vrátim, tím viac sa mi bude páčiť. (05.11.2011)