Neviňátka

Pevne vybudovaný mrazivý snímok, ktorý je štylizačne rovnako silný v celoplošnej miere, ako trebárs charakterovo podobná Zlá väzba (1956) a takisto inšpirovala dozaista i Tých druhých (2001) v medziach moderného strachu a pestrých strašidelných detailov, na ktorých stavia. Slušne invenčné, vierohodné v ostrosti hrán, psychoanalyticky nepríjemné a neľahko stráviteľné. Čiernobiela navyše pôsobí ako vycibrená detailnosť pre formálnu rozvetvenosť a nie ako účelový nástroj. Výhodou filmu je, že nie je veľmi predvídateľný a nesie sa v podobnej nálade a nemá kvalitatívne výkyvy, ktoré by ho dáko zrážali k zemi. Bravó! (05.06.2016)

Horory nemívám příliš v lásce a proto jsem tento film déle odkládal. Než se ale stačil rozjet, zaujala mě i pohltila Neviňátka natolik, až jsem zapomněl, o jaký žánr vlastně to má zde kráčet. V prostředí starého panství uprostřed krásné přírody a temné vilky začal příběh s tak osobitou atmosférou, tak výborným rozehráním vztahů, tak perfektním vykřeslením postav obou dětí i nové služebné a současně tak precizně gradovanou hlavní zápletkou, že by se režisér za svou práci nemusel stydět, ani kdyby místo hororu chtěl natočit ryze psychologické vztahové drama. Co chtěl, on ho zde Clayton přímo natočil! Ačkoliv s duchařským tématem, Clayton rozehrál s Deborah Kerrovou a dvěma dětmi sugestivní drama, které na vás dokáže silně zapůsobit i bez jediné výstřední „lekačky“. Vyvrcholení včetně závěrečné pointy je sice až příliš protnuto duchařtstvím a ďáblovým prokletím, svým poselstvím jde tak trochu mimo mě, ale nesporné kvality filmu stejně musím ocenit. V rámci žánru určitě jeden ze skvostů své doby. ---- „Já nechtěla děti zničit. Já je chtěla zachránit...“ 75% (28.09.2020)

Neviniatka stoja na atmosfére, pokiaľ niekto očakáva skutočnú hrôzu založenú na ľakačkách či zdeformovaných tvárach duchov a príšer, musí si pustiť niečo omnoho aktuálnejšie. Scenár sa snaží udržať všetko v rovine nejednoznačnej čitateľnosti, a tak si "pravdu" budete musieť zložiť sami a u viacerých divákov sa bude líšiť. Claytonovi, Archibaldovi a Capotemu ale išlo o vyjadrenie pomocou metafor skutočných vzťahov medzi deťmi a dospelými v reálnom svete, ktoré nie sú ani zďaleka tak polarizované, ako si možno mnohí rodičia nepriznajú. V tom, ako sú tieto dve deti vo svojom stále útlom veku vyspelé, bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú ovládané mŕtvymi, je film neuveriteľne nadčasový. Posadnutosť bývalými zamestnancami nám oznamuje taktiež nie príliš jednoducho prijateľnú pravdu, a to, že naša výchova sa skladá aj z kopírovania našich negatívnych vlastností našimi deťmi. Mimochodom film atmosférou a pomalým tempom, ako aj ženou v hlavnej úlohe a dvoma deťmi, pripomenie The Others, Aménabar sa v Neviniatkach asi husto inšpiroval. (21.03.2020)

Film je sice stylizován jako horor, ale jeho podstata tkví ve viktoriánském potlačování sexuality, jíž propadli oba dva mrtví milenci (a jíž se tolik bojí nová vychovatelka). Jiní autoři ovlivnění psychoanalýzou a surrealismem by byli odlehčenější a vtipnější, tvůrci Neviňátek jsou bergmanovsky temnější. (11.11.2010)

Uhladené dostávanie sa divákovi hlboko, hlboko do mysle, pomocou duchaplného (dvojzmysel zámerný) strašenia vyvolávajúceho viac otázok osobnej interpretácie než len čistokrvného strachu, s úžasnou záverečnou gradáciou, scénami s postupne silnejším a silnejším tepom ako zaisteným dlhoročného významného postavenia medzi "duchárinami". (04.01.2013)