Ivanovo detstvo

„My discovery of Tarkovsky's first film was like a miracle. Suddenly, I found myself standing at the door of a room the keys of which had, until then, never been given to me. It was a room I had always wanted to enter and where he was moving freely and fully at ease. I felt encouraged and stimulated: someone was expressing what I had always wanted to say without knowing how. Tarkovsky is for me the greatest, the one who invented a new language, true to the nature of film, as it captures life as a reflection, life as a dream.“ (Ingmar Bergman) „How is it that for the first time in my knowledge the charge of schematism could be sustained against the articles that L'Unita and other leftwing newspapers devoted to Ivan's Childhood which is one of the most beautiful films I have had the privilege of seeing in the last few years? [...] Madness? Reality? Both of them: in war, all soldiers are mad, this child monster is an objective testimony of their madness because it is he who has gone the farthest. It is neither a question of expressionism nor that of symbolism, but of a certain manner of narration demanded by the very subject, what the young poet Voznessenski used to call "socialist surrealism.“ (Jean-Paul Sartre vo svojom dopise Alicatovi, vydavateľovi časopisu L'Unita, ktorý zverejnil negatívnu kritiku Ivanovho detstva po jeho ocenení v Benátkach. Celý dopis. K filmu sa naďalej prihlásil napríklad i Krzysztof Kieślowski.)_____O Ivanovom detstve Ingmar Bergman tvrdí, že prišlo s novou rečou, Jean-Paul Sartre hovorí o žánri postavenom do priamej opozície voči socialistickému realizmu; socialistickom surrealizme. Už vo svojom celovečernom debute prejavuje Andrej Tarkovskij neklamné znaky neskoršieho štýlu a virtuózne ohýbanie klasického filmového jazyka - niekoľko druhov strihu, asociatívna montáž, práca s hĺbkou a ostrosťou záberu, mizanscénou, výrazná zvuková kulisa a jej zápasenie s hudbou a dialógmi, poetické stvárnenie živlov, estetizácia prírody a ďalšie. Ivanovo detstvo hľadí na vojnu viac z odstupu a miesto oslavného pátosu volí tvrdší psychologický prístup k hrdinom spolu s civilným hľadiskom, čo ho približuje k filmom ako Leťat žuravli alebo Pieseň o sivom holubovi. Tie medzi iným pripomína tiež striedaním dejových a lyrických pasáží, v ktorých prehovára najmä obrazom a početnými symbolickými výjavmi. Spoločným prvkom s ďalšou Tarkovského tvorbou je i rozradenie príbehu do pomyselných kapitol, ktoré je viac-menej prítomné v každom jeho filme, nech už je to priamo a explicitne (Andrey Rublyov), alebo ako niekoľkoaktové rozprávanie (Soljaris, Stalker)._____Kontrastné prvky sa opäť zlievajú do celistvého kontrapunktu. Oheň a voda, ticho a hluk, harmónia a nepokoj, detstvo a dospelosť, sen a realita, stiesnený a otvorený priestor, nekonečné vyčkávanie a náhla smrť, poetické a prozaické modely rozprávania. Ivan sa opakovane brodí riekou, ktorú zovierajú dva brehy - jeden ich, druhý nepriateľa. Prichádza o detstvo a poznačený vojnou potláča šialenstvo tým, že predčasne dospieva. Jeho dospelosť je však hrozivá, zatrpknutá a chladná natoľko, že i zúfalé nadbiehanie dôstojníka krásnej zdravotníčke popri nej vyzerá ako naivná detinská pochabosť. Šialenstvo však úplne nemizne - vyčkáva v temných zákutiach a tieňoch expresionistických komorných interiérov, zakráda sa sugestívnymi nočnými morami a halucináciami, vynára sa z desivých spomienok a opäť vnára pod jasnú hladinu vedomia. Nevidieť ho, a predsa je všade navôkol - v tlejúcich trámoch spálených domov, v beznádeji matiek a strachu detí, v dušiach vojakov ukrytých v zákopoch, v troskách lietadla, ktoré sa zo zeme týči ako veľký kríž do nebies. Utiecť pred ním na loďke je nemožné._____A predsa v závere, ktorý sa pre režiséra príznačne obracia k spiritualite, ponúka Tarkovskij východisko. Nájsť spomedzi nekonečných radov stromov ten jeden, ten náš - strom života. Na druhé zhliadnutie docenené - a pochopené. 90% (11.05.2015) (menej) (viac)