Zrkadlo

Toto dílo má být nejosobnější dílo uměleckého boha Androšky Tarkovského, má vypovídat o hlubokých citech, jež choval ke své předrahé matince. Tady přiznávám, že jsem se cítil být krajně limitován, neboť jde o cit, který jsem v podstatě nikdy nezažil, ale poté co jsem jeho „láskyplný výlev“ citů zhlédl, tak jsem své obavy přehodnotil. To že děj příliš smyslu nedává, to mne nepřekvapilo (který Tarkovského film ho taky dává, že?), to že rusáci zmateně pořád něco blábolili, to už vůbec ne, jen jsem čekal (a nedočkal) na vyjádření citů k matce. Spíše zde autor prezentuje svůj postoj k ženám a rozhodně se nejedná o nic moc lichotivého. Po celý snímek mi pořád tanula otázka, které jsem nezbavil ani po titulcích. Nebyl vypravěč (Tarkovský) schizofrenik? Rozhodně tomu spousta věcí nasvědčovala, ale na druhou stranu aspoň vím, proč Lars von Trier dedikoval svého Antikrista, zrovna tomuto autorovi. Že jeho filmy nejsou pro obyčejné lidi? Toť hrubě chabá výmluva jeho uctívačů. Prý se díla Andreje Tarkovského nemají analyzovat, aspoň dle slov jejich autora. Velmi pěkné od filmového tvůrce, co si budeme nalhávat, moc takových rozhodně není. Jen mi pořád na mysl tane otázka. Proč je tedy vykládají, proč porušují svaté přání jejich boha? To vypadá jako ideální téma na analýzu. P.S. Rozhodně by mne velice zajímala její reakce na synův opus, pokud tedy ještě byla mezi živými. (28.10.2010)

Jak se dá hodnotit takovýhle film? Nevím. Vůbec nevím, co tím Tarkovskij zamýšlí. Zatímco třeba u Stalkera jsem věděl, co mi chce, a u Rubleva jsem alespoň mohl interpretovat, zde nemám, čeho bych se chytil. Vizuálně je to pěkné, má to typickou Tarkovského atmosféru, ale já prostě nevím - nevím, jestli je dobře nebo špatně, že to nechápu. Nevím ani, podle čeho bych měl hodnotit. Nevím vůbec nic. (Po úkladném zamyšlení jsem dal čtyři hvězdy... no nevím.) (21.11.2010)

Deti sú obrazom svojich rodičov. Nie úplným, ale to nie je ani pohľad do zrkadla. Nie je to úplny obraz nás samých. Aj keď sú príležitosti, kedy sa o to všemožne snažíme. Problém je že oblbujeme skôr seba ako zrkadlo. Nemu je to vlastne jedno. To čo vidíme v zrkadle nie je realita, je to obraz reality, ktorá sa na realitu len podobá. Prekrucuje ju. Nie úplne, ale svojim špecifickým spôsobom. Tarkovského zrkadlo je film postavený na podobnom princípe. Jeho obrazy, dávajú zmysel. Sú to výseky zo situácií, ktoré nám môžu prísť dôverne známe, alebo ktoré definujú dobu a krajinu v ktorej hlavný hrdina vyrastal, alebo na ktorú má spomienky. Film sa sústreďuje na postavu ženy a matky. Je prítomná v mnohých scénach a cítiť z nej rozpor a určitú nechuť k udalostiam, ktoré ju stretávajú, ale aj pokoj, ktorý sa jej dostáva v naozaj výnimočných momentoch. Hlavným hrdinom je tu kamera, ktorá neprechádza priestorom tak často ako tomu bolo v predošlých Tarkovského filmoch, ale ktorá má tendenciu do miestností a priestorov vstupovať a tým nám dovoľuje nazrieť do všedných dní jednej rodiny. Kontrast prírody a človeka je tu podobne ako v predošlých filmoch viditeľný a umocňuje emocionálny zážitok z videného. Film strieda rôzne rozprávačské postupy aby odovzdal divákovi nejakú emóciu. Čo sa mu aj darí. Spolu s Andrej Rubľevom najúchvatnejšie dielo tohto tvorcu. (16.07.2011)

Jediné čo sa k tomu odvážim napísať je to , že sa mi nenormálne páčia Tarkovského obrázky a myslím, že ktorékoľvek políčko z tohto filmu, ktoré je jeho, by obstálo ako umelecká fotografia. Zmysel režiséra pre obraz a jeho spojenie s hudbou skutočne v Zrkadle prebíja pre bežného diváka ostatné zážitky z filmu, pretože už na prvý pohľad je to dielo výsostne osobné a ako také úplne prístupné snáď len jeho autorovi. 9/10 (02.01.2007)

Tarkovskij spomína....ale úplne iným spôsobom, ako napríklad Fellini v Amarcorde, takže na trafikantky s obrovskými kozami a nadržaných puberťákov zabudnite. Zrkadlo je monoho komplikovanejšie vystavané a spomienky na detstvo sú skôr iba odrazovým mostíkom k ďalekosiahlejším filozofickým úvahám a historickým kolážam. Osobná rovina je rozprávaná podľa mňa zbytočne komplikovane, divák sa v nej stráca, má ale pocit, že to bolo režisérovym zámerom. Plne porozumieť jeho filmovej reči budú schopní asi iba jeho skutoční znalci a rozhodne nie je filmom, ktorým by ste mali začínať štúdium jeho tvorby. Mám pocit, že látku by poňal jednoduchšie (a to omnoho) aj Bergman. Napríklad až po filme som sa dozvedel, že básne, prezentované vo filme, napísal Tarkovského otec a toto sú detaily, ktoré spoločne so znalosťou niektorých jeho štandartných tém, vám poskytnú prístup k duši tohoto filmu. Je to film, po ktorého zhliadnutí by som si vypočul rád zrozumiteľný výklad odborníka niekoľkých scén vrátane celku, vyjadril svoj vlastný názor na film, podiskutoval o ňom, aby som dokázal mať po ňom v sebe skutočný pocit skutočného filmového zážitku. Takého, aký som mal napríklad po Solarise, keď sa mi jednotlivé myšlienky a scény filmu začali pomaly rozkladať v hlave a ktorý cítim aj u toho Bergmana. Tarkovskij je asi ešte silnejšie kafe:). Takže pre začiatok: je to o detstve, je to o histórii národa, je to o ženách, je to o živloch, je to o domove a koreňoch, je to o vzťahoch, je to o duši, je to o túžbe byť šťastný...je to o všetkom. Tak sa mi to postupne v hlave rozkladá, ale myslím, že Tarkovského metafory nevyplývajú prirodzene z deja, pretože film klasický dej nemá, režisér ich tam len tak ukladá. Preto s filmom nie som úplne ztotožnený. (18.03.2013)