Umělcova smlouva

Film nejevil klasické známky thrilleru, ale i přes pomalý, téměř nulový spád, jsem byla napnuta až do konce. Ačkoliv se ve filmu nic nedělo, nic se nestalo, nepředalo nám to nějakou extra myšlenku, ba ani nevím kdo pána domu zabil, film se mi vryl pod kůži svou hudbou, obrazy a tajemným udržováním diváka v napětí. Velmi zvláštní film... (25.02.2009)

Rozporuplně působící film není v žádném případě nezdařilým. Lze diskutovat o metodě jako takové, o tom, zda emocionální chladnost je předností či záporem. Možná i o dalších věcech. V principu věcný příběh si až lukulsky libuje v různých figurách, opisech a symbolech. Z mého pohledu tu jde o zážitek, který nechává člověka ne lhostejným, ale také ne nezaujatým. Osobitost metody i poetiky je určitě nepopiratelná. Zaujmout ovšem nutně nemusí znamenat za všech okolností automaticky okouzlit. (27.08.2007)

Takové intelektuální obžerství, kde postavy celou dobu vedou kašírované dialogy plné skrytých významů, metafor, hyperbol, elips a dalších kuželoseček, přitom samotný příběh by se dal shrnout do dvou vět. Něco takového bych si dovedl představit na divadle nebo v rozhlasu, ale ne v kině. Zdaleka nejlepší na celém filmu je malebné prostředí anglického panství a hezká barokní hudba Michaela Nymana. (30.06.2004)

tak, ako som s úprimný úžasom sledoval pre mňa úplne nový prístup k tvorbe filmu - od dramaticky odťažitého scenára, cez ironický kontrapunk hudobnej linky až po nehanebne krásne obrazové kompozície - tak som sa s pribúdajúcim časom strácal v "kriminálnej" zápletke a vyšperkovaných "krasomluvných" dialógoch, kladúcich dôraz na pozornosť a intelekt diváka :) namiesto napätia a zvedavosti z odhalenia "páchateľa" som o to intenzívnejšie cítil estetické nadšenie a hedónistickú blaženosť z toho, čo sa mi odohrávalo pred očami. Tak isto ma uchvátil Greenawayov ironický racionalistický štýl odrážajúci sa aj v prísnom "euklidovsko-geometrickom" videní sveta kresličom Nevillom. A napriek tejto prísnosti, vylučujúcej akékoľvek nahodilosti, sa na kresbách ocitnú predmety, ktoré dovtedy až arogantne sebaistého umelca uvedú do rozpakov z nepoznaného....každopádne jeden z prototypov "intelektuálneho filmu".... už sa teším na ďalšieho Greenawaya (28.10.2007)

Umelcova zmluva je predovšetkým Greenawayovou zmluvou (dosť delikátnou a ošemetnou, no stopercentne čestnou) s divákom. Divák dostane svojich "dvanásť kresieb", musí sa však dať nechať tak trochu znásilniť (ako pani domu). Napríklad nebrať kriminálnu zápletku ako kriminálnu zápletku. Smrť pána domu je tu totiž rovnako irelevantná ako smrť pána domu v Altmanovom Gosford Parku. Nemá pre film žiadny podstatnejší význam, či lepšie povedané - jeho smrť nás zaujíma len do tej miery, do akej sa vzťahuje k úvahe o povahe výpovednej hodnoty umeleckého diela ako takého. Greenawayove vizuálne atraktívne spôsoby premýšľania o realite bývajú priam deskriptívne názorné, no táto okázalá inventarizácia sveta sa v konečnom dôsledku ukáže ako falošná alebo prinajmenšom nespoľahlivá. V Topení po číslach režisér s maniakálnou obsesiou skladá stupnicu neexistujúceho meradla. V Umelcovej zmluve klasicisticky vecná kresliarska optická pomôcka vnáša falošnú ilúziu poriadku do sveta, ktorý z princípu iný ako "barokový" ani nemôže byť. Čo mám na tomto filme úplne najradšej je zdanlivo bezvýznamná a nezmyselná scéna, v ktorej pani Talmannová predstaví pánovi Nevillovi holandského záhradníka ("Pán van Hoyten je takisto umelec."), na čo pán van Hoyten k zdeseniu Nevillovmu i divákovmu pokojne spustí monológ v rodnej reči. Áno, umelec je zvláštna persona, ktorá si arogantne dovolí hovoriť čosi nezrozumiteľné, šarmantne sa pri tom uškŕňať a očakávať, že to bežný smrteľník ocení. Nie som si istý, či Greenawayovej "holandčine" rozumiem bezozvyšku, rozhodne si ju však cením ako máloktorý iný filmársky jazyk. Ak už hovoríme o jazykoch, je tu ešte aj iný jazyk, jazyk hudobný. Film sa totiž môže pochváliť jedným z najlepších soundtrackov v dejinách kinematografie. Rytmika Nymanových pseudobarokových tančekov má až diskotékový drajv, iba sa divím, že žiadny DJ z toho doposiaľ neurobil nejakú kompozíciu v štýle house music. Jediné, čo možno filmu skutočne objektívne vytknúť je nadmerný záujem o hovorené slovo, čo na jednej strane možno vyhodnotiť ako typicky barokovú opulentnosť hodiacu sa k dobe baroka, na strane druhej ako nedostatok zmyslu pre čisto kinematografické kvality, keďže film by sa mal na rozdiel od divadla rozhodne viac zapodievať vizuálnymi hodnotami. (12.08.2007)