Siedmy kontinent

Alegória na (ne)obyčajný životný stereotyp. Zatiaľ, čo prvá polovica je práve ten typ zcela obyčajného ťahania deja s pár psychologickými otázkami s realitou každého dňa. Rok po roku to stúpa na grandióznej atmosfére s pocitom, že tu niečo nie je v poriadku. Vždy je to viac a viacej depresívne a svojím sposobom bizardné. Postavy uveriteľné, realistické správanie, Hanekeho výber obyčajných nehercov, len pridáva na autenticite. Záverečná 15 minútovka je už len prechádzka peklom. Záverečný podtitulok mi zasadil fakt obrovský odtlačok do mozgu. Nihilizmus v tej najtvrdšej podobe. (23.08.2014)

Odosobnené úkony každodennosti. Nemenný rituál. Rok za rokom to isté. Kariéra sa postupne napĺňa, reprodukčná funkcia rodiny tiež. Čo ďalej? To isté? Ale kdeže. Ostáva perspektíva. Nádej na svieži vietor zmien dokáže divy. Zanechať prácu, školu, predať dom. A miesto prežívania obratom rúk zmeniť z usporiadaného sveta germánskej systematiky na austrálsku pustatinu. Haneke je konštruktér. Vykonštruuje si problém, jeho radikálne či šokujúce riešenie a presný postup. Dokonale to zrežíruje. Ak k tomu potrebuje barličku "skutočného príbehu", je to smiešne. Pretože spôsob spracovania konkrétnej udalosti vždy rašomónovsky prevrátia "skutočnosť" na tvorivú fikciu vytvorenú mysľou režiséra a štábu. Fassbinder dokázal viac - vyčerpávajúco zachytil emočné protirečenia aj lapsusy vzťahov. Cez túto maškarádu falošnosti podryl systém morálnych a právnych noriem, ktoré sa všeobecne rešpektujú. Popritom dokázal porozprávať silný príbeh. Haneke ide na vec inak, ale stále ostáva v pozícii snaživého učňa. V zásade všetky jeho filmy sú konštrukty o príčinách zla, absencii citov, prázdnote života a paranoji ako syndróme doby. Tu niečo potešilo, iné zarmútilo. Potešila scéna peňazí spláchnutých do hajzla. Zarmútili umierajúce rybky. Naozaj bolo nutné v mene "umenia" likvidovať živé tvory? (28.08.2014)

Hanekeho mrazivá reality-show, v ktorej sa postavy prepadajú čoraz hlbšie a hlbšie piesočným brehom Siedmeho kontinentu. Od rutinných obradov každodennosti skrz neosobnosť častým zaberaním hercov len od krku nižšie až po apokalyptický záver temnej drámy o rozklade buržoáznej rodiny. Haneke často užíva Bergmanovi podobné kamerové finesy, prísne dodržuje diegetickú hudbu a inzeruje hyperrealizmus pomocou správ z rádia a televízie (prechádzajúcich do filmovej reality scénou obchádzanej autonehody) čím nadobúda na uveriteľnosti. Rozprávanie, rozlámané do útržkovitých fragmentov, asynchrónnosť obrazovej a zvukovej stopy i cielená dramaturgia záberov dodržujúca dramatickú výstavbu (paralelná príprava nástrojov na poslednú večeru a finálnu deštrukciu) zasa naopak udržujú diváka vo vedomí, že sa díva na prostý film, ktorý je len režisérovou interpretáciou skutočných udalostí. Dvojaká je i gradácia a koncepcia celého filmu, ktorý dlhými precíznymi zábermi čičíka a v druhej polovici pozvoľne prechádza k príprave na klimax preradený na maximálnu rýchlosť. Tým i napriek tomu, že s odoberaním šiat zo šatníka odoberá z filmu posledné zvyšky emócií, má koniec až explozívne drastický účinok (za ktorý vďačí brilantnej psychológii charakterov). Čo však možno snímke vyčítať je až príliš konkrétna a radikálna ľavicová obžaloba, čo je známkou miernej nevyspelosti. Práve tu stráca body oproti exkluzivite Hanekeho neskorších, viacznačných filmov, v ktorých sa snúbi um a elegancia s priestorom pre voľnú interpretáciu. Druhou výčitkou voči filmu je pocit, že si občas herci nie sú plne vedomí zámeru a zmyslu konania postáv, ktoré predstavujú a plne nezdieľajú režisérovu autorskú víziu. Vo všetkom ostatnom inteligentná a precízna príprava a naporcovanie moderného západného konzumu podľa jeho vlastného návodu. A keď už nič iné, možno to brať ako čiernu komédiu, ktorá vám poradí nový spôsob otvárania šuplíkov. 80% P.S.: Mimochodom, skutočne sa nejedná o Hanekeho debut. (08.01.2015)

Perverzní studie chladnosti, odcizenosti v rodině, kde hrají důležitější roli předměty každodenní potřeby, na které se během filmu díváme v detailních close-upech, než prázdné, nic neříkající obličeje jejich uživatelů. Nihilistický monument, obzvlášt v churavých podzimních dnech opravdu tísnivá podívaná, po které by si to "chtěl jít hodit" i největší optimista. (07.10.2013)

Fiktivní příběh podle skutečný události, kterej je mnohem pravdivější a skutečnější kritikou kapitalismu než cokoliv od Michaela Moora. Zbožňuju Hanekeho záběry na předměty místo postav. Haneke odmítá nechat diváka ztotožnit se s jakoukoliv postavou nebo jí hodnotit, on totiž dlouho postavy mnohdy zabírá jen tak mimochodem a pouze jejich jednající části, zpravidla končetiny, tím dostává do filmu přímo diváka a dělá z něj postavu samotnou. V poslední části mu pak předkládá možný řešení. Emoční síla a deprese z filmu nevychází kvůli aktu samotnému, ale kvůli pocitu diváka, že Hanekem popisovaný svět je totožný s divákovým. Vztahová nefunkčnost je zachycena skrz neochotu komunikovat. Film je postaven na mozaikovitém stylu, kdy až poslední fáze nám podává vysvětlení k opakujícím se sekvencím a záběrům. (21.01.2011)