No Game, No Life

Vezmime si myšlienku, alebo skôr počiatočný koncept "hraj, aby si prežil" a zmeňme ho na "hraj, aby si naplno žil". Znie to zaujímavo? Rozhodne to zaujímavé je. No Game, No Life pracuje presne s týmto tak trochu netradičným námetom, keď ústrednú dvojicu hrdinov - súrodencov vhadzuje do sveta, kde, narozdiel od iných anime, venujúcich sa mj. juhokórejskému národnému športu, teda progamingu, nejde o to prežiť, ale "len" prosto a jednoducho žiť - a to práve prostredníctvom hier. Originalite samotného príbehu je podriadená aj zámerne absurdizovaná forma - gýčová pestrofarebná animácia, príjemná hudba a zábavné charaktery, v ktorých sa snúbi inteligencia s infantilnosťou tak, že je to nesmierne zábavné a nuda nehrozí. Vlastne by som aj prijal (a pevne v to dúfam), keby to bolo ešte o niečo pikantnejšie a dôraznejšie vo svojom erotickom podtóne - a je to zrejme prvý krát, čo niečo podobné píšem. Ergo, tak okázalo podliezavý fanservis som už dlho nezažil :-) S touto dvojicou sa proste nestratíte. Body navrch prihadzujem aj za mudrovanie nad životným štýlom, prostredím a svetom (mimochodom veľmi atraktívnym), ktoré vôbec nevyznieva plocho alebo hlúpo - práve naopak, len ešte zosilňuje pocit, že je toto anime skutočne inteligentnejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Prvé dve epizódy: 80% P.S.: Vtipné je, že som pred premietaním na Comics Salóne navštívil prednášku o klišé pravidlách v anime a hneď po nej videl tento kúsok, ktorý niektoré z nich mierne porušuje a iné dômyselne využíva a aplikuje perfektným spôsobom. ////////// Nájsť v záplave pásovej produkcie niečo tak osviežujúce sa občas javí takmer nemožné, ale zdanie klame - stačí vedieť, kde hľadať, to mi mnohí potvrdia. V priebehu série som sa dočkal väčšieho zapracovania videoherných princípov do deja (azda najviac v samotnom finále) a premyslenejších stratégií, ale rozhodne tým z humorných prvkov ecchi neodbudlo - práve naopak (pritom však zachovávajú pridruženosť k deju a postavám, takže nie sú hlúpo samoúčelné - skôr mám pocit, že sa práve takýmto seriálom No Game, No Life vysmieva). Ostáva aj rozmanitosť prvkov i samotných hier, ktorá bráni upadnutiu do stereotypu. Zároveň menovite luxusný zvrat na konci 8. epizódy privodil nečakané prehĺbenie neduhov súrodencov v kontakte so spoločnosťou (SPOILER taktiež naviedol na falošnú "psychologickú stopu" a donútil ma fabulovať - a vo výsledku som rád, že to nezabili jednoduchým "všetko je inak, boli to len falošné spomienky" - čím tvorcovia naznačili, že možno nehrajú hry len hrdinovia vo fantasy svete, ale aj samotný seriál s divákmi). V závere sa aj tu dostaví ďalší zaujímavý moment, a to konfrontácia našich drahých hikikomori s - i keď virtuálnym - centrom Tokia. V záverečných dvoch epizódach dosahujú možnosti deja a schopností charakterov svojim spôsobom vrcholu, takže je otázne, či sa ešte v ďalšej sérii dokážu tvorcovia vyšplhať po ich chrbte vyššie. Zároveň však majú svet, postavy i herný motív IMHO potenciál, ktorý na nás ešte naplno nevybalili (čo je ostatne jedna z mojich menších výčitiek). Čo sa týka OST, je žánrovo pestrý a obsahuje množstvo skladieb inšpirovaných staršími i novými hrami (podobne ako niektoré konkrétne scény zo seriálu tiež priamo citujú hry, známe však skôr Japoncom - napr. Sorova námietka proti vymenovaniu Kurami za kráľovnú odkazuje na sériu z prostredia súdnej siene Ace Attorney); opening je tiež kvalitný a za celú dobu som ho preskočil len jediný raz. Z tohto ročnej nádielky zatiaľ prvý kúsok, s ktorým som skutočne spokojný. Snáď to v druhej sezóne nepôjde "do kytek". Poznámka: A napriek množstvu emotívnych momentov to prekvapivo nie je samé onii-chan, onii--chan, onii-chan!!! Palec hore. Prvá séria: 80% (25.09.2014) (menej) (viac)