Jack stavia dom

Moje druhé stretnutie s umením Larsa von Triera. A akosi v hĺbke duše chcem veriť, že v jadre nie je tak prepnutý človek ako náš hlavný hrdina (ak sa dá nazvať hrdinom), lebo inak si neviem predstaviť aký človek musí byť aby natočil takýto film. Ako bolo vo filme povedané, veci čo človek napíše sú veci, ktoré by si tajne prial spraviť sám. Dúfam, že to tak nie je. Už len čiste z dôvodu, že chcem veriť, že ľudskosť nie je len klam a nie sme všetci tigre, ktoré sa rozhodli dobrovoľne správať ako jahňatá a jediný kto vidí skutočnosť ako skutočnú je Jack. "The House That Jack Built" bude jeden z najnepríjemnejších filmov, čo som videl za celý rok. Možno za celý môj život. Neviem ako by som to lepšie popísal. No napriek tomu je na tom filme niečo tak fascinujúce, že som ho dopozeral až do konca a bol schopný to odsedieť. Istým spôsobom sa za to obdivujem, no musím povedať, že je to skutočne fascinujúce vidieť túto postavu. Vidieť mu do hlavy, spoznávať ho a premýšľať, či stretnutie s Umou Thurman v ňom niečo reálne neodblokovalo. Uma Thurman totiž zvláda opäť to, čo posledné roky predvádzala. Byť maximálne neznesiteľnou. A takou v tomto filme rozhodne je. Matt Dillon podáva absolútne fantastický herecký výkon. Skrz všetko to odpudivé čo na jeho postave vidím ho musím pochváliť. Ten človek sa zmenil na niekoho absolútne desivého. Niekoho, koho by som nikdy v živote nechcel stretnúť. A neviem čo o mne vypovedá fakt, že sledovať ho a počúvať ho bolo miestami pre mňa fascinujúce, inokedy absolútne desivé. Ja sám neviem čo si mám o tom myslieť. Možno by som si mal film pozrieť znovu na to, aby som vedel čo si reálne myslím, no rozhodne to neurobím. V prvom rade je skutočnosť taká, že toto nie je film, ktorý by som chcel vidieť znovu. Osobne neviem, či by si ho niekto bol ochotný pustiť znovu. Možno áno. Ale ja tam určite nepatrím. Raz a dosť. A ak by som aj chcel ten film vidieť znovu, tak sú tam určité problémy, ktoré by ma od toho odrádzali a do toho práve vstupuje Lars von Tirer a jeho "umelecká" réžia. Niektoré scénky sú tam absolútne nasilu a podľa mňa len zabíjajú čas. A tento film je tak dlhý, že miestami som už chcel, aby sme došli k pointe a nemuseli to obrazotvorne analyzovať a opisovať, ako sa tu deje veľmi často. A tento štýl ma skutočne nebaví. Niekedy to vie niečo pridať ako napríklad prirovnanie chôdze medzi lampami a tieňom, no potom sú tu aj monológy o dezertných vínach, ktoré ma absolútne frustrovali. Film je v tomto skutočne natiahnutý a miestami veľmi nudný. Napriek tomu, že Jack je zaujímavou postavou, tak niektoré scénky sú na mňa moc nudné. A potom je tu záver. Alebo jeho posledných 20 minút, kde som konečne aj pochopil názov filmu. A nechcem byť hnusný, ale opäť sa tu snaží byť režisér veľmi umelecký a originálny. A mám pocit, že je to len jeho ohromná sebaláska. A jeho pocit, aký je veľký umelec. Lenže ja to až tak vysoko nevidím. Pre mňa to v tomto nefunguje. Možno by to mohlo mať lepší spád, keby sme veľa scénok odtiaľ vyhodili, no asi by sme potom nedokázali v tom vidieť Larsovu "genialitu". A tento pocit mi rozhodne uberá dojem z filmu. Hlavnú myšlienku moc rozoberať nebudem, lebo ja s mnohým čo Jack tvrdí nesúhlasím. Niekde má ale pravdu. Najmä keď vidíme, že ľudia nereagujú na volanie o pomoc alebo krik. Je to svet ignorácie. A osobne to budú posledné slová, čo tomuto filmu venujem. Hodnotenie: B- (15.12.2018) (menej) (viac)