Jack stavia dom

Temný a provokatívny Lars von Trier znova divácky na hrane. Dav sa delí na tých, ktorí nadšene tlieskajú jeho majstrovstvu, niektorí znechutene krútia hlavami a sú aj takí, ktorí sa nezaradia nikam. Nepoznám iného režiséra Larsovho formátu, ktorý dokáže jedným filmom znechutiť, pobúriť, zaujať a naložiť poriadnu dávku myšlienkových rozbušiek. Jack si stavia dom a to prostredníctvom symbolov, metafor a obrazov násilia v extrémnej podobe. Zároveň veľmi jemnocitne a poeticky prepája architektúru stavieb s duševnou konštitúciou, hľadá analógie v dozrievaní vína s rozkladom telesnej schránky a deformáciou duševného sveta. Centrálne vlastne rozoberá tematiku pudu, v Nymfomanke pud sexuálny, erotický, v Jackovi pud agresívny. Pud je vlastne energia, ktorá je človeku daná od narodenia, motivuje ľudské správanie. K ústrednej tematike ľudských agresívnych pohnútok pridáva témy viny a trestu, morálky, hraníc normality až abnormality, diferencovania psychopatie či psychózy. Sú vôbec naše agresívne predstavy naše vnútorné túžby, ktoré nikdy nemôžme realizovať v dennodennej realite a tak ich symbolicky vyjadríme v umení či inej činnosti? Kto je obeťou, kto predátorom? Vinná je obeť, lebo vzbudzuje či provokuje túžby alebo predátor, ktorý svojim túžbam podlieha? Aká je podoba zla a dobra na zemi a čo už nemožno definovať ako dobré či zlé, kde je vlastne tá hranica? Ťažko sa mi formuje názor, či ocenenie umeleckých kvalít režiséra nie je len podlahnutie dojmu, ktorý je postavený na tendencii šokovať. U Triera hrá prvé husle inakosť, originalita, nemožno mu odoprieť vlastný rukopis a to, že si filmy robí po svojom. Zároveň emočne nalieha, drví, šrotuje a divácke pocity a dojmy tlačí do najvyšších výšin niekde do extrému. A tým mi príde dosť manipulatívny. Na konci, aby sme to celé nebrali až tak veľmi vážne, ponúkne pár gýčových záberov. Úplný koniec zavŕši skočnou hudbou, ktorá má podprahovo nabudiť pozitívne emócie. Je to filmová nálož na druhú. (09.01.2019)

Lars Von Trier je kontrovérzní režisér podobně jako Lynch a jeho dosavadní tvorba mě zatím míjela, takže jsem mile překvapen s jeho novým filmem, který sice opět není pro běžné publikum, ale použil atraktivní námět a dává zavzpomínat především na klasiku Henry: Portrét masového vraha. Matt Dillon zahrál Jacka s gráciíí a zaslouží si za svůj výkon akademické odměny. Film popisuje 5 incidentů, kde Jack nemilosrdně vraždí a rozhodně má z něho divák znepokojivé pocity, protože, co kolikrát provádí s obětmi je k neuvěření. Brutální je to solidně, ale v pár scénách jsem doufal, že Trier zajde ještě dál viz. 5 incident a experiment s Full metal jacket byl trestuhodně nevyužit. Má to sice 2 a půl hodiny, ale nudit jsem se nestihl a bavilo mě i Jackovo inteligentní filosofování, ze kterého se člověk i něco zajímavého dozvěděl, byť Dantové peklo v závěru bylo možná už moc. Znepokojivý, syrový, inteligentní a psychologicky náročný film obsahující černý humor i sarkasmus a já si jej užil. 80% (26.12.2018)

Celý čas som sa zmietal medzi pocitom, že sledujem fascinujúcu štúdiu ľudského zla, a dojmom, že je to len ďalšia prázdna vontrierovská samohonka, niečo ako Lucio Fulci reloaded - séria humusáčin pozliepaných akože príbehom a akože nejakým artovým vyšším zmyslom, to všetko vypovedajúce hlavne o svojom tvorcom než o čomkoľvek inom. A stále si neviem vybrať, v každom prípade je to aj vďaka Dillonovi fascinujúci film, ktorý sa nadlho vryje do mysle, čo je zrejme presne to, čo chcel ujo Lars dosiahnuť. (26.12.2018)

Klasický současný Lars von Trier. Rádobyšokující scény se střídají s úvahami nad vším, co vás napadne, a ty mají, jako již po několikáté, jiný formát obrazu. Neviděl jsem režisérskou verzi, ale pochybuju, že by mě detailní záběr na rozšmelcovaný obličej Umy Thurman přiměl změnit na snímek názor. Kdyby to aspoň nebylo tak předvídatelné... (24.03.2020)

Konečne po dlhom čase niečo od dánskeho nafúknutého kohúta, čo sa dá pozerať, aj keď je pravda že ma ten sekundový výňatok z Melanchólie (2011) vystrašil. Na druhú stranu klamal by som keby som tvrdil, že som ani v tomto prípade nemal pocit nabubrelého artu, ktorý nikam nevedie (čo sa ukázalo hlavne v závere), no postava Jacka bola sakra zaujímavá a excelentne zahraná, vrátane jeho myšlienok v náväznosti na jeho vražedné umelecké konanie, ktoré často vyznelo až bizarne humorne. Z tohto pohľadu mi to pripomenulo Trierov fantastický seriál Riged (1997), ktorý bol v mnohých ohľadoch podobný. Užil som si to, konečne, no uvidíme ako ďalej... Nadpriemer. 75/100 (03.01.2019)