Love

Vôbec nespochybňujem Noého ambíciu provokačne lavírovať medzi vyzývavosťou tématu a pôsobivosťou fotogenetických prostriedkov, ktorého používa na dosiahnutie jeho cieľov. Taktiež výslednú a mienenú ambivalentnosť pri vyvolávaní kontroverzie rozdeľovať divákov na tábory. Podaktoré zo sekvencií podkuté opojnosťou neskonalých túžob a pranierovania ich uskutočnenia pôsobia v jeho filme vcelku hypnoticky a v zaujímavej visual-flash perspektíve (doplnené vybalansovaným soundtrackom). Mám však miernu averziu na filmy, kedy vysoko vyzdvihovanú ambicióznosť projektu lákať na svoju výstrednú a expresívnu provokačnosť, v určitom momente a za jej prvoplánovým závesom značne myšlienkovo a časom chátra a nemá sa kadiaľ výraznejšie posúvať. Obecne považujem i erotický film za niečo veľmi intímne, a kde mi netreba všetko vidieť a stále sa nato nazerať a hľadieť a civieť, pretože časom skrátka prichádza k nevyhnutnej kontraproduktívnosti. Tá by sama o sebe a pri vynaliezavej audiovizuálnej štylizácii nemusela v konečnom dôsledku vyjsť naprázdno, ale jej postavy sú natoľko mentálne vyprázdnené, že ničia ich pole akejkoľvek zmysluplnej sebaprezentácie, zabíjajú ducha na smrť a bez mravnej asertívnosti sú povďačné skôr autorovmu planému (teda skôr vychytralému) zámeru ohúriť a „posúvať hranice“... Tá hlavná, okolo ktorej sa všetko točí (Karl Glusman) je nasratá, že sa musí pohlavne ukájať do súčasnej a nie predchádzajúcej partnerky, hoci vtedy robil všetko preto, aby sa uspokojoval do tej terajšej (a kopu iných) a aby naraz (a pochopiteľne, s odstupom času) zistil, že sa mu predsa len viac hodí nasmerovať pohlavný chtíč do predošlej, než terajšej. Samozrejme, bez nevymáchaných oplzlostí to nejde. Absentuje mu však akýkoľvek nevyhnutný civilný rozmer. A to je niečo, čím sa nedá alibisticky obhajovať inak pečlivo zostrihaná a obrazovo vybrúsená Noého forma, ktorá teda nie je predurčená širokému komplexu osobnosti, ale nástrojom na jeho umelo vypózovanú existenciálnu deštrukciu, ktorá bez oných nevyhnutných charakterových a prirodzených parametroch len vyciciava prvoplánové pozlátko a vychutnáva očným voyeurizmom, cez ktorý vábi diváka. Je to zavádzajúce. Nemá nič, čo by robil, nemá zmysluplnú prácu ani vedľajšie aktivity, jedine vtáka v gatiach a skutočným hraničným a dejovo súvisiacim rozkolom je len ten, ktorým sa sústredí na to, kedy mu vyletí von. Týmto konštatovaním možno nazvať výstižnejšie Noého film miesto romanticky opulentného názvu Láska – akýmsi Vybíjaním pudov, čo by v dostatočnom predstihu uľahčilo kritickej obci charakterizovať identitu tohto kvázi artového porno-filmu, ktorý tak pôsobí a vypovedá akousi povrchnou chronológiou života a nie spomínanej širokej komplexnosti. A aby som nezabudol na tie dohrávané post-synchróny, sú príšerné, najmä pri hádkach (čo mi kedysi prekážalo na Visconstiho Súmraku Bohov) a otravné. No nič to, posúvanie umeleckých i kontroverzných tendencií badám skôr inde, ale nezazlievam tým, ktorí obľubujú práve takéhoto charakteru od Noého. Mňa zaujíma viac vývin, diverzita, kľúčový obsahový rozbroj a skutočný pád na dno (kedy by som sa s úprimnosťou stotožnil s hektickosťou a problematickosťou postáv a nie pre mňa samoúčelnému koncipientu držať sa jedinej línie, ktorá vraj vytvára sieť nových myšlienkových prúdov. To už je v mojich očiach subjektivizovaná fantázia, nie niečo tvorené a produkujúce divácke pôžitky). A nezameriavam sa len na spôsob rozprávania. Potom by som každý vábivý a netradičný feeling, ktorý je vnášaný do filmu mohol nazvať svojim spôsobom za prevratný. A to mi je proti srsti. (22.03.2016) (menej) (viac)