Môj život bezo mňa

Prvni znamejsi film (Isabel Coixet) se pitva v dramatickem osudu manzelky a maminky dvou deti, ktera zjisti, ze ma nador, i pres svuj mlady vek, a umira. Nacez sepise list veci, co by mela udelat nez zemre a podle nich se film udava vpred. Film vetsinou nudi a zajimavy namet se nepodari premenit v zapamatovatelnou podivanou. Vecna skoda, ac par slibnych momentu se nastesti nepodarilo uplne zazdit . 60% (10.09.2008)

Jako většina musím zkritizovat chování hlavní hrdinky. Některé filmy na toto téma se vehementně snaží z diváků dostat nějakou tu slzičku a autoři k tomu neváhají použít ty nejhorší prostředky (umírající dítě atd.) - tenhle se zase až příliš snažil diváka nedojmout. Ani jeden z těchto "extrémů" není dobrý. Jediná emoce, kterou jsem po celou dobu pocítila byl vztek na sobeckou hrdinku, která vzala zprávu o své nadcházející smrti, jako kdyby se jí obarvilo prádlo v pračce. Nemluvě o tom, že byla nesmírně nesympatická a místo toho, aby se věnovala dětem a dokonalému (!) manželovi, tak si našla milence. Jako celek film není špatný, tu ústřední postavu však lze překousnout jen těžko. (29.11.2012)

Pekný film. Rozhodne to nie je žiadna tuctovka. Herci sadli krásne. Slzy sa viackrát tlačili. Film si pomaly plynul a ja som rozmýšľal o postoji hlavnej hrdinky. Ľudia, sme rôznorodí a kľudne by sa niekto dokázal postaviť smrti i tak stoicky. Aspoň navonok. Vo vnútri človek zvádza často väčší boj... Len možno kvôli ostatným, možno kvôli sebe, si väčšinu trápenie nepustí na svetlo sveta. Len občas slzička unikne. Do konca ostáva len pár mesiacov, prílišnou ľútosťou by človek premrhal ostávajúci čas... 4 alebo 5? Hmmm... Čarovné a nekonfliktné filmové pohladenie. (15.04.2010)

Uff toto ale bola nuda. Tešila som sa vzhľadom na obsah a hodnotenia. Ale ono je to vlastne celé dosť nezmysel. Namiesto užívania si posledných dvoch mesiacov života s manželom a deťmi sa mladá pani radšej rozhodne naháňať chlapov, aby mohla podviesť toho svojho, ktorý samozrejme nič netuší... prečo?? Hrozne ma nebavili tie zdĺhavé dialógy a sledovanie ako si hlavná hrdinka dáva robiť vlasy a nechty a spieva do diktafónu. Zvláštne, že za celý ten čas mi umierajúcej akosi neprišlo ľúto. Freeman a Nicolson mali svoj „bucket list“ asi predsa len prepracovanejší. (02.10.2013)

Neskoro vypitá káva spôsobila, že som si film pustil až pred polnocou. A film samotný účinkoval ako ďalšia káva. Sú filmy, ktoré si pozriem, odmeriam, zvážim, prisúdim body, napíšem komentár a hotovo. A filmy, o ktorých spravidla nič vopred neviem a po pár minútach mi vlezú do hlavy a usalašia sa tam na pekne dlho. Takéto filmy je ťažké hodnotiť a ešte ťažšie komentovať, pretože každé napísané slovo vypovedá viac o pisateľovi, než o filme. Obdivujem Isabel Coixet za to, ako sa dokázala vyhnúť nástrahám, ktoré téma skrývala. Ako presne dokázala namiešať všetky ingrediencie, aby vznikol harmonický, uveriteľný príbeh. Asi sú na to predurčené talentované ženy. Prejavilo sa to aj na úspornom a pritom hutnom vykreslení postáv filmu. Ju a Sarah Polley som si všimol už v Tajomstve slov, ktoré som videl skôr. Zvláštne je, že oba filmy napriek dojímavému obsahu nepôsobia slzotvorne, ani nevytvárajú ten nepríjemný pocit v hrdle. Podľa časti komentátorov sa Ann správala neprirodzene, sebecky, nudne, stoicky a neviem ešte ako. Je dobré, že Isabel Coixet nakrútila film podľa literárnej výpovede Nancy Kincaid, ktorá nepíše sci-fi a hlavnú úlohu zverila Sarah Polley, ktorej v 11 rokoch zomrela matka na rakovinu, než by sa mala riadiť predstavami komentátorov, ktorí danú životnú situáciu nezažili, nevedia si ju ani predstaviť a budú šťastní, keď ju ani v budúcnosti nezažijú. (03.01.2010)