Bobo

Silně melancholický film, který ovšem v divákovi zanechá dosti pozitivního. Potemnělý byt plný lidské zapšklosti, silného nacionalismu a dokonce i fašismu. Ustašovská uniforma, její majitel, kruté vzpomínky i realita profesora Vjekoslava Kralja doslova vězní, zato Katharina je zcela svobodná, tančí a dokáže i milovat, co nakonec navždy spojí či rozdělí tyto dvě osoby v jednom těle? Prostá sousedská výpomoc, jež zachraňuje duše a prosvětluje šedý život. Nádherně sehrané a skvěle zrežírované lidské drama prokládané lehkým humorem. [Filmový Klub Citadela-Litvínov] (16.05.2017)

„Každá ľudská bytosť má právo na život. V Chorvátskej republike niet trestu smrti.“ Ani neviem, čo ma lákalo na tomto filme, prečo som si ho pridala do plánovaného výberu. Nečakala som, že ma film s takouto tematikou vôbec dokáže zasiahnuť. Bolo to najkrajšie spracovanie homosexuálnej tematiky, aké som kedy videla. Nájdete tu rôzne situácie a prežívanie pocitov hlavného hrdinu, problematické vzťahy v rodine (vzťah s otcom, momentálne už pripútaným na lôžko), susedské vzťahy a riešenie nacionalizmu - srbsko - chorvátske rozbroje. Mňa navyše upútal taký nepodstatný detail – chlapík, sporadicky sa objavujúci, ktorý zabíjal psov tak, že im podhadzoval v dobrotách niečo, čím ich kántril (možno to boli nejaké črepiny alebo jed?) Zaujímavá atmosféra filmu, ktorá potvrdzuje, že niektoré filmy sa dajú natočiť len v Európe. (01.02.2020)

Z filmu ide taká ľudskosť, akú by som od balkánskeho filmu vôbec nečakal. Aj tá nevraživosť medzi Srbmi a Chorvátmi je v celkom inej rovine, ako som mal možnosť vidieť doteraz. Byť v Chorvátsku homosexuálom alebo byť Srbom je veľmi podobné, a keď sa navzájom potrebujú, hoci so zaťatými zubami, vzniká dráma, ktorá ide intenzívne pod kožu. –––– Moja drahá! Nikdy v živote ste nemilovali muža tak, ako ja. –––– Nechaj tak! Toto je len pre švihákov, ktorí ovládajú Ústavu. (29.06.2019)

Z môjho blogu k MFF 2016 v Bratislave: Ako nám na úvod festivalu povedal jeden z organizátorov MFF, súčasní chorvátski režiséri sa radi zameriavajú na trpké komédie. Žiarivým príkladom toho je aj Bobo. Dej rozpráva o 60-ročnom vysokoškolskom učiteľovi Vjekovi, ktorý je homosexuál a tranzvestita. Pre jeho záľubu v ženských šatách a make-upe ho na ulici prepadne partia neonacistov. Po útoku sa o neho stará jeho suseda Maja, ktoré je povolaním zdravotná sestra. Onedlho sa spriatelia, avšak Vjeko si dlhšie hľadá cestu k Majinemu natvrdlejšiemu (ale dobrosrdečnému) manželovi, policajtovi. Vadí mu, že je Srb. Film je tak zaujímavou sondou do ľudskej duše a hovorí o tom, že aj ten, kto sa celý život potýka s netoleranciou k svojej osobe môže byť sám netolerantným. (30.11.2016)

Veľmi civilne a autenticky pôsobiaca komediálna dráma. Dokonca som prekusol aj to, že sa u nás zaujímame iba o filmy z Balkánu, kde sa stále riešia tie isté problémy súvisiace viac či menej s relatívne nedávnou občianskou vojnou. Možno sa tam ani nič iné nenakrúca, ale o tom pochybujem. Bobo stojí na výborných hereckých výkonoch troch hlavných protagonistov, ktorým dopomáhajú aj skvelo napísané dialógy, občas ale pomôže aj nejaký ten pohľad alebo pohyb tela, aby divák vycítil pocity postáv. Ten sa občas aj zasmeje, stále však iba pri scénach vychádzajúcich z reálneho života a nie na nejakých scenáristických konštruktoch vycucaných z prsta, ako sme pri mnohých komédiách zvyknutí. Skôr však ide o civilnú drámu. (29.06.2019)