Ať žije republika

Sestdesiate roky v ceskoslovenskej kinematografii boli tym najlepsom filmarskym obdobim. Tuna reziser Karel Kachyna natocil obdivuhodny film o konciacej sa Druhej Svetovej Vojne na pozadi moravskeho vidieka. Stary pan Muller a Gajerova boli proste vyborni herci, vsimol som si aj Gustava Valacha /normalizacna trilogia Pod jezevci Skalou - Na Pytlacke Stezce - Za Trnkovym kerem/ plus pekne exteriery a miestami az genialna rezia Kachynu. Proste ceskoslovenska kinematografia 60. rokov v plnej krase a nadhere : 89 % (18.02.2014)

Konec války očima malého kluka, který má plno dětských představ, někdy úsměvných. Realita je mnohem tvrdší. Nejenže se republika sotva dostala z nejhorší války v dějinách, ale navíc jsou na sebe lidi zlí, otec bezdůvodně bije syna. I když je film zpestřen několika trochu komickými momenty, jako třeba hrou s umělou bublinou u nosu, nese se celý ve velmi smutném tónu, ovšem příjemně poetickém. Obdiv si zaslouží výkon Zdeňka Lstibůrka v roli malého Olina. Vedle něj vynikají herecké hvězdy jako Vlado Müller. (09.12.2005)

Poselství filmu je jasný a veskrze sympatický, obecně fandím čemukoliv, co ukazuje český prospěchářství, hamižnost a vychcanost, a je samozřemě skvělý, že se před okupací mohlo něco takovýho u nás natočit. Bohužel způsob, jakým Kachyňa příběh Olina a Nesovic podává, byl pro mě osobně utrpením. Nemám nic proti lyrice ve filmu, ale co je moc, to je moc. Snad půlka stopáže jsou snový scény, a i když některý z nich jsou dokonalost sama (sirky na zemi v kostele), po chvíli to začne být repetitivní, nadbytečný až otravný a film se vleče jak čekání na Godota. Ve druhé polovině jsem to už nevydržel a pomohl si zrychleným přehráváním a přeskakováním, ale i tak jsem měl pocit, že to trvalo snad pět hodin. Jako jo, bylo to zajímavý, ale že bych si to užil, se říct nedá. (21.12.2021)

Nespomeniem si zatiaľ na jeden jediný film od Kachyňu, o ktorom by som povedal, "toto je pecka". Alebo aspoň takmer pecka. Všetko pri najlepšom priemer. Obrazová stránka úplne lacná, niektoré zábery sú aj na rok 1965 tak zastrené, že som mal pocit, ako keby to nakrúcal ešte prvý kameraman v 19. storočí s plachtou cez hlavu. No a potom tá celková stránka - permanentné mlátenie chlapca. Ten herec si musel užiť. Pomaly čo záber, to facka, pohlavok, nejaký buchnát. Príliš veľa toho bolo, divák by aj s tretinou detského násilia vystačil na pochopenie, že sa mu deje niečo zlé. Nakoniec treba vyzdvihnúť len to, že halucinogénny dojem režisérovi vyšiel a že tiež nemal problém ukázať sovietskych vojakov takých ako boli, ako aj vysporiadanie sa s Nemcami, ktoré nebolo vždy humánne. (24.01.2024)

Popichovanie ubližujúco krutej partie detí aj buranská nadutá pýcha a lakomstvo ich otcov - sedliakov. Všetko osobitým pohľadom chlapca, stojaceho mimo dedinskej pospolitosti. Je iný. Všetky ritualizované akcie obce (púte, krsty, pohreby, výročné bály) sú pre neho skôr desivým predstavením. Prednosť dáva vždy životu - nie životu blížneho svojho - tých najradšej posiela kamsi do pekla - ale jednoznačne zvieratkám. Akýmkoľvek, sú pre neho oveľa spoľahlivejšími spoločníkmi, ako zákerní dedinčania, mysliaci len na vlastné bachory, ubližujúci bezbranným tvorom či vyhladovaní vojaci, neváhajúci ulúpiť čo sa dá alebo odpudzujúce autority obce (učitelia, farári). Dospelí až príliš často hľadia na vydedenca z komunity dediny so skrútenými, zlosťou zmraštenými tvárami a hnusnými postrannými pohľadmi. Chlapec si predstavuje idylku rodiny, ktorej sa mu nedostáva. Doma je bitý skúpym násilníckym otcom ako žito, vonku šikanovaný chalanmi i vrchnostenskou hierarchiou. To všetko uprostred vojny, kedy sa dedinou premieľajú nejaké uniformy. Zmes denného snívania, ťaživej dennej nočnej mory a zábleskov šťastia v prekrásne obrazovo zrežírovanom filme, pripomínajúcom až príliš často skôr ponurý horor ako prichádzajúcu slobodu na pásach tankov inojazyčne vraviaceho vojska. (27.08.2014)