Bratia Bluesovci

Režisér John Landis chcel asi v tamojších časoch natočiť hudobnú komédiu a akčný film plného autonaháňačiek, plameňometov a armády policajtov, tak nakoniec zo skoro 30 - miliónového rozpočtu natočil The Blues Brothers, neškodnú komédiu o dvoch bratoch, ktorý pomocou hudby a vlastnej prefíkanosti chcú zachrániť demoláciu kostola, v ktorom vyrastali a v pätách im je snáď každý, skrz každého policajta a vojaka v Amerike, až po súperiacu hudobnú skupinu a nakoniec aj nasratú princeznú Leyu :). Vtipy mi väčšinou ušli a cameočká niektorých známych amerických spevákov starej doby mi prišli trošku prvoplánové a cringe, ale dajme tomu... V momente, keď ma to už začalo nudiť, prišiel onen skvelý hudobný záver a potom ten bombastický akčný záver. Silné 3*. (26.02.2024)

Blues Brothers patří mezi můj nejoblíbenější muzikál. Je vtipný, originální a hudba je naprosto fenomenální. Film má délku tak akorát, není tam jediné hluché místo a od začátku do konce jsem se jenom smála. Dan Aykroyd s Johnem Belushim se předvedli v tom nejlepším. Ráda hodnotím trochu konkrétněji, takže bych dala 4,95:-) (20.03.2012)

Napriek kultovému statusu v USA sa jedná možno aj o nedocenenú klasiku. Asi žiadny iný film nespája svojím štýlom, obsahom a atmosférou 70-te a 80-te roky v americkej kinematografii. V 70-tych rokoch dominoval Nový Hollywood, experimenty, post-vietnamská depresia, skrátka veci, ktoré boli nejakým spôsobom "ťažké" alebo smutnejšie a umelecky ambicióznejšie - Apokalypsa, Taxikár, Krstný otec, Všetci prezidentovi muži, Rocky, Lovec jeleňov, Francúzska spojka, Vyháňač diabla, Činska štvrť, atď. V 80-tych rokoch naopak po úplnom komerčnom prepade Nebeskej brány v r. 1980 štúdiá experimentom, depresii a voľnej ruke umelcom zamávali a preorientovali sa na prístupnejšiu zábavu, odľahčený štýl, viac svetla, viac farieb, viac romantiky a energie po tej dekáde zmaru - E. T. Mimozemšťan, Návrat do budúcnosti, Spomienky na Afriku, Rain Man, Top Gun, Indiana Jones, Bláznivá strela, Ghostbusters, a pod. Nájdu sa v každej dekáde aj opačné príklady, ale celkový štýl či atmosféra vo filmoch prevažne zodpovedala tomuto rozdeleniu. Blues Brothers oba tieto štýly spájajú. Na jednej strane je film umelecky na pomerne vysokej úrovni (kamera, nasvietenie, hudobné čísla, kostýmy, koncept o dvoch bratoch v tmavých oblekoch s permanentne nasadenými okuliarmi) a nemá atmosféru len obyčajnej bláznivej komédie. Na druhú stranu sa jedná zjavne o zábavu, ktorá sa svojím obsahom nesnaží komunikovať nejaké ťažké pravdy o živote, získava si publikum aj známymi tvárami v malých úlohách a všeobecne chce baviť. Možno sa dá povedať, že forma a umeleckejšie uchopenie zodpovedá 70-tym rokom a obsah už rokom 80-tym. Film začína tým, že Jake (John Belushi) opúšťa väzenie, vracia sa do života a s bratom dávajú dokopy starú kapelu s cieľom, aby pomohli sirotincu, v ktorom vyrastali. Na začiatku je to obsahovo vlastne depresia a snaha vykúpiť vlastné hriechy niečím dobrým a na konci už sú zlé časy zažehnané. Tak ako Jake odchádza na začiatku z depresívneho väzenia, týmto filmom symbolicky opúšťa americká kinematografia depresívnejšie 70-te roky. Potom nasleduje divoká jazda plná zábavy s občasnou vážnosťou (80-te roky) a na konci sa zistí, že každá sranda niečo stojí a že tá nespútaná bžunda raz skončiť musí, ale to automaticky napriek tomu že životné problémy človeka skôr či neskôr dobehnú neznamená návrat k depresii (k 70-tym rokom), ale pokračovanie iným smerom (možno 90-te roky?). Pochybujem, že toto celé bol niekoho úmysel, ale podľa mňa neexistuje film, ktorý by formou a obsahom lepšie vystihoval akési oporné body, na ktorých bola kinematografia USA v 70-tyh a 80-tych rokoch postavená. A ono je to ešte k tomu aj sranda, kvalitne spravená (naháňačky), s nápaditými hudobnými výstupmi, dobrými hercami a vôbec podarená. Pre Aykroyda aj Belushiho asi umelecký, i keď nie komerčný, vrchol. (25.08.2021)

Kultovní "bluesový" poklad, který i přes svoji osmdestákovou ulítlost (lepší varianta, protože většina osmdesátek byla spíš trapná a nemožná :-) ) baví. Dnešním okem naprosto nefunknčí automobilová honička funguje, muzikálové vsuvky fungují, i šílená Carrie Fisher funguje, protože ve stylu Deus Ex Machina posouvá chlapce na boží cestě. A pak tu je ještě někdy až komiksová nenucenost a přirozenost hlavních hrdinů navzdory absurdním a obskurním situacím, která dělá z filmu něco, na co se dá koukat i skoro po 40 letech. Doslova hvězdné obsazení vedlejších rolí je pak milým bonusem. (21.01.2019)

Verím že toto bola v 80 rokoch super komedia ktora bavila masu ludi no v súčasnosti v konkurencii tolko vyborných komedií to zapadá teda aspon u mna do obyčajneho priemeru, možno tomu nepomohla ani 133 minutova stopaž. Chvalim zaverečnu nevšednu nahanačku na ktorej sa podielalo mega vela ludi nič podobne som ešte vo filme nevidel, takisto ma potešili role Raya Charlesa a Carrie Fisher no nato aby som si film pustil druhy x to nestači. Davam 68%. (04.06.2017)