Kdyby ulice Beale mohla mluvit

"If Beale Street Could Talk" má podľa mňa zaujímavú tému, dobrých hercov a celkom silný príbeh. Ale nemám pocit, že by to bolo všetko absolútne skvele zvládnuté a za to môže jeden podstatný fakt. Barry Jenkins je podľa mňa skvelý režisér a chce dať svojim postávam hĺbku. Chce ich rozobrať, chce, aby sme ich spoznali a trávili s nimi čas. A možno by to bolo aj fungovalo. Lenže film skáče ako sa mu páči, nemá priestor na to, aby sme postavy stihli poriadne spoznať, a hlavne nám dáva niektoré informácie veľmi neskoro. Premýšľam ako by to vyzeralo keby sa to rozhodlo podať v správnom poradí. Film by mohol mať prvú polku, kde by sme sa sústredili na vzťah hlavných hrdinov a druhú polku, kde by sa riešili problémy s jeho zatknutím, a tým že čakajú dieťa. Nemôžem na sto percent povedať, že by to fungovalo, ale možno by to malo lepšiu kostru, ktorú by som dokázal viac pochopiť a nenudilo by ma to miestami tak veľmi. Film nie je vyslovene nudný. Má pomalé tempo a ide si svojim krokom, no v takto rozhádzanom filme to jednoducho nefunguje. Je tu pár skvelých scénok, ktoré si ale zapamätám. Najmä keď sa Fonny stretne s bývalým priateľom, ktorý bol zatknutý za krádež auta. To je skvelý moment. A rovnako aj záverečná scénka. Plus je tu aj stretávka oboch rodín, kde sa trošku vystrupňuje napätie a dáva to tomu ráz. Som rád, že som film videl, znovu by som sa k nemu asi nevrátil. Hodnotenie: B- (09.03.2019)

Formálne veľmi vypiplaný film, pri ktorom sa ukazuje, že na Moonlighte sa Jenkins "iba" učil. Beale Street je už sebavedomý film svojho tvorcu, ktorý vie, aké prostriedky potrebuje pre vyrozprávanie vlastných príbehov. Takže pokiaľ sa budete sústrediť na čistý formalizmus a urobíte si prípadne graf časového sledu udalostí vo filme, rytmus voiceoveru hlavnej postavy, použitie dokumentujúcich autentických fotografií, výpočet priamych pohľadov postáv do kamery, ktoré sú vlastne mimo diegézy, premyslené prechody medzi zábermi, tak aj môžete zabudnúť, o čom film je a budete sa radovať iba z týchto činností. Pokiaľ sa budete sústrediť na momenty, kedy sa upozorňuje jednostranne na rasizmus, tak naopak môžete byť rozladení a ako biely občan sa cítiť dotknutý. Film však nie je jednostranne kritický, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať (ostrá kritika vlastných radov bola zrejmá už v Moonlight), taktiež vo vlastnej komunite to emocionálne vrie a nie každý je spravodlivý, rodine sa zo všetkých síl snaží pomôcť biely a férový, ale idealistický právnik. Beale Street asi doceníte až na opakované pozretie, aby ste jeho formálny štýl plne pochopili a prepojili si ho s obsahom. Vlastne ide o ďalší nesporný dôkaz toho, že forma a obsah sú navzájom pevne prepojené elementy filmovej tvorby. (15.03.2020)

Velmi slusne herecke vykony, medzi mladymi snubencami funguje neskutocna chemia a uplne im tu zamilovanost verim! Film by som ohodnotila ako taky lepsi priemer, chybalo mi tam nejake vyvrcholenie, vacsia gradacia pribehu. Tiez co sa tyka Reginy King, cely cas som cakala, co take oscarove predvedie, ale nic extra som v tom nenasla. Pochvalit chcem hudbu, zaujimava bola tiez kamera a pacili sa mi aj kostymy. 68%. (09.03.2019)

Ďalšie doslova čiernobiele videnie sveta a typická menšinová propaganda. Oscar za vedľajšiu rolu len za rasovú príslušnosť a nie za výkon, to už je na výplach žalúdka, za čo tá komediálna akadémia udeľuje ceny. Kedysi vážna cena, dnes to už má ktorýkoľvek nedouk z hocijakej diery, hlavne, že nie je biely a hetero. Ale čo by som očakával od čierneho režiséra, ktorý nedokáže o ničom točiť len o údajnom útlaku svojej rasy? Harlem, predčasné tehotenstvo a černoch v base, že by originálna téma? A prečo musela trvať tá akože milostná scéna 10 minúť? Že by sa režiser dostatočne neukojil pri svojom zvratku menom Moonlight? Najväčšiu časť filmu vypĺňajú siahodlhé zamyslenia sa a úvahy, niekedy v konverzácii a niekedy len tak osamote v štýle tichého blázna. (29.06.2019)

Kdo chcete poznat a pocítit Baldwinovo strhující citové, smyslové, alchymické, zoufalé i dojemné, kruté, bezvýchodné a skrze všechny instance milující, životu loajální a každopádně veskrze lidské prožívání nečernobílého světa, střetů, průniků a dorozumívání černých i bílých tehdy a tam, pusťte si Stíny Johna Cassavetese z téže doby jako Baldwinovy romány (více a uhrančivěji v mém komentáři k Shadows: https://www.csfd.cz/film/44065-stiny/komentare/?comment=10268290). Tohle uhlazené, líbivé, slušňoučké melodrama pravidelně frázující kýče a klišé obrazem, slovem i myšlenkou a čpící neproblematickým zobrazováním i herectvím, se má k Baldwinově i Cassavetesově syrové a pravé, tklivé i drásavé, harmonické i skřípavé melodramatice tehdejšího kvasu jako omalovánky s Makovou panenkou k plátnům Edouarda Maneta, například. Aťsi takový film jako tento jest, ale s Baldwinovým jménem se nikdy neměl spojovat. *~ (20.05.2019)