Nebeské dni

Nebeské dni môžu byť pre mnohých Mallickových fanúšikov, ktorí ich ešte nevideli veľkým prekvapením. Predpokladám, že príjemným. Neuchopiteľná mystika a artový feeling jeho neskorších diel je tu vystriedaný klasickým scenárom, kde je jasné, čo sa deje a prečo sa tak deje. Mne to vyhovuje asi viac, ako ten jeho neskorší a dnešný art. Malick tu ale hneď na začiatku kariéry uviedol na scénu svoju obrazotvornosť a lásku k prírodným, takmer až gýčovým obrazom. Prečo majú všetci zaškatulkovaného Gerea ako hereckého pajáca? (08.08.2012)

Já vám dám, že se v tom filmu nic neděje! Tss. Ani toho Richarda Gera, který na mě ze začátku nepůsobil nijak zvlášť dobře, nemůžu vytknout. Stačilo překonat prvních deset minut, dorazit vlakem na farmu a moci se kochat tou dokonale natočenou nádherou (příroda opět v jedné z hlavních rolí)... A bylo to jasné. Potom přišla řada na Sama Sheparda, Nebeské dny dostaly úplně jiný rozměr, příběh se rozjel a skončil přesně tak, jak musel. Jak bývá Malickovou tradicí, ať už se ve filmu odehrávalo cokoliv, na konci jsem z toho, co jsem viděl, měl jen a jen dobrý pocit. Tedy vyjma té hororové sekvence s kobylkami, požárem a šroubovákem...__P.S. Soundtrack Ennia Morriconeho z tohoto filmu jsem slyšel snad úplně poprvé, ale okamžitě se zařadil k mým (jeho) nejoblíbenějším.__P.P.S. Dost možná nejlepší Malick. (24.07.2011)

Druhý film Terrence Malicka je v mnoha ohledech podobný tomu prvnímu: Opět nám představuje dva mladé lidi na poněkud nemorální cestě životem a opět jejich romantizaci lemují záběry poklidné přírody (respektive polních lánů). I tady se vznáší hlava v oblacích a poetické obrázky osamocené farmy jí velkoryse pomáhají; i tady dojde na střet ideálů s realitou. Oč méně nabubřele se Malickova podívaná jeví, o to více je navzdory své zpoetizované formě uvěřitelná. Velkým citům se ve všech polohách vyhýbá, vše podstatné umocňuje raději obrazově (těžká práce na poli - úlevná radost po sklizni a svatbě - nálet kobylek a požár) a cit nalezneme především v celkovém vyznění. Pocity Malick předává s grácií génia, zachytává duši momentu, otiskuje vše potřebné do diváka a na konci, kde by jiní dramatizovali a zaplavovali morálním ponaučením, nechává věci až lhostejně plynout dál a neprosí se slzavých údolí. Stejně jako život. Říká: "Já si to nevymyslel, já tam s nimi byl. Vím, jak to vnímali. Nesoudím, pouze sdílím." Nemůžu si pomoct - na mě to prostě funguje dokonale. (19.11.2012)

K zdánlivé dokonalosti mi přece jen něco chybělo. Možná právě ty emoce, které už tu někdo zmiňoval. Mallick sleduje běh světa a života několika náhodných lidí. Skoro jako byste se dívali na přírodopisný dokument a pouze přihlíželi, jak a co naruší ten zavedený koloběh. Možná proto tady emoce namají místo. Krásně tu ukázal dvojí lidskou povahu - anděla a ďábla. A jak je u Mallicka zvykem, hudba se krásně snoubí s obrazem. (03.07.2010)

Ľahko vidieť, ťažko hodnotiť... Bezdejovosť zvádza k obdivovaniu pozoruhodných obrazov a pokojných scenérií, ktoré sa stávajú ťažiskom pre napasovanie príbehu amerických nomádov do časových, avšak v zásade vzhľadom na univerzálnosť metafory a ústrednej myšlienky nepodstatných reálií. Pre Malicka sú prérie, pláne, lesy a údolia svätyňou, do ktorej sa utiekajú jeho postavy v akte rebélii voči spoločnosti pred dôsledkami svojho konania a pokúšajú sa o harmonické súžitie s prostredím. Príbuznosť s debutovým Badlands je nepopierateľná ako v posvätnej úcte, ktorú Malick prechováva k prírode, tak v skutočnosti, že sa v zásade jedná rovnako o mierne poeticky ladenú road movie, v ktorej sa podobný hrdinovia snažia podobným spôsobom nájsť šťastie, od ktorého ich oddaľujú podobné prekážky a útrapy. A predsa sú Days of Heaven paradoxne priamym protipólom prvého Malickovho filmu. Tam, kde nás na počiatku Badlands rozprávač zoznamuje s postavami, ktorým je predurčené vydať sa na spoločný útek, tam sa s Billym, Lindou a Abby spoznávame už na cestách, ktoré sa započnú tragédiou. Ďalší významný rozdiel si môžeme všimnúť medzi ústrednými romantickými mužskými antihrdinami. Skúsený, ale idealistický Kit (model malickovského "rebela bez príčiny") sa necháva riadiť osudom a násilie berie ako krajnú nevyhnutnosť, ktorej sa snaží vyhýbať, ale na druhú stranu ju neváha v pravej chvíli použiť a ako príjemný mladík, ktorý si z ničoho nerobí veľkú hlavu a má veľké sny, akým sa z času na čas oddáva každý si dokáže získať divácke sympatie. Na druhú stranu tvrdý, neúprosný Billy (bezvýznamné, nahraditeľné koliesko v stroji) má sklony k násiliu a miestami nezvláda situáciu, v ktorej dáva voľný priechod agresii a je to človek s plánom, ktorý postupne nadobúda jasnejšie kontúry. V Badlands sme svedkami nádhernej cesty za slobodou, ktorá ani v závere nepristupuje na pravidlá klasickej hry Hollywoodu, ale necháva sa unášať na vlnách pozitívneho posolstva, je ukončená a nevyznieva do prázdna. Days of Heaven je film, ktorý nezačína, ani nekončí, v jeho centre je milostný trojuholník postavený na lži a pretvárke ako priama opozícia voči čistote prírody. Je to ten typ filmu, hovoriaci o citoch, ktoré diváka nezasiahnu, o dejoch, ktoré si plynú vo svojej nepopierateľnej všednosti, o kontrapunkte s jasným vyústením. Ani čarokrásne melódie Ennia Morriconeho nezakryjú fakt, že postráda okamih, ktorý by šiel naproti divákovi, podal mu ruku a previedol ho všetkou tou nádherou tak, aby to dokázal vidieť z jeho perspektívy. Navyše Richard Gere mi tu rozhodne NEBOL sympatický a Brooke Adams nepovažujem za práve najkrajšiu, takže si moju pozornosť uzurpoval Sam Shepard. Opäť film, ktorý ide úplne mimo mňa. Dejovejší Badlands so zaujímavejším vyústením pre mňa zostáva zďaleka neprekonaný. 55% (05.07.2014)