Pokánie

Ty brďo, to bol film. V dobe, keď ten film prišiel do kín, sme už začali tušiť, že sa niečo v Rusku a jeho satelitoch deje, že sa niečo pohlo. Tak jednoznačne nám ukázať ako to bolo keď vládol Kult osobnosti a diktatúra jedného vodcu a jeho strany, to v tých časoch nikto nečakal. Veľmi dojímavé slzy do očí vháňajúce boli zábery na vagóny s drevom čo prichádzali zo sibírskych gulagov a na ktorých trestanci nechávali odkazy. A spôsob odplaty .. protestu za to aký ten človek bol, že si nezaslúžil byť pochovaný... ten oslovil snáď každého kto ten film videl. (Mňa teda isto iste). Spoľahlivo dávam 4b. (16.02.2013)

Ani po rokoch nie je menší dojem, ktorý som mal z filmu keď som ho videl prvý krát. Zvláštny spôsob vysporiadania sa  s traumou minulosti nie je to jediné a asi ani hlavné, čo ma na filme zaujalo. Za cennejšie považujem atmosféru doby, lámanie charakterov a zvôľu terorom vládnucich chápadiel Stalinskej chobotnice, kým aj ich nezomlel ten nenásytný mlynček moci a chamtivosti. Najhoršia je však bagatelizácia minulosti, čo vytvára priaznivú pôdu pre recidívu. Film bol trochu dlhší, ale bolo to v prospech detailnejšieho vykreslenia postáv a osudov. (06.02.2022)

Jsem unavený, vzdám se života, vždyť žebrák nadarmo se bídě vzpírá, a vesele se tváří nicota, a křivě přísahá i čistá víra, a zlato cti se mění v pozlátko, a dívčí čest je hrubě znásilněná, a dokonalost končí zakrátko, a síla odkulhává zmrzačena, a umění vždy mocní umlčí, a tupec hraje roli profesora, a lež se pravdě směje do očí, a zlo je pán a dobrem smýká shora... Pochmurný obraz diktátorského režimu, kdy (slovy Chaplina) jeden člověk zotročuje ostatní, aby měl ve své vlastní moci pocit svobody. Jenže i ti nejmocnější jednoho dne padnou a jejich skutky budou přivedeny na světlo. I kdyby se o to měla postarat jen jedna odvážná žena s obyčejnou lopatou... (03.07.2016)

V meste zomrie starosta, no ktosi mu po smrti nedopraje pokoj a noc čo noc ho zarputilo vykopáva z hrobu. V priebehu súdneho procesu riešiaceho toto narušenie poriadku sa postupne odkrýva skutočný charakter mŕtveho: Varlama Aravidzeho - lokálneho despotu, ktorý mal schopnosť robiť z priateľov nepriateľov a naopak. Metaforami naplnená obžaloba boľševizmu je založená na príbehu, ktorý preskakuje v čase a predsa drží pokope silou zdrcujúcej výpovede. Absurdita jednotlivých výjavov je založená na zmiešavaní prvkov z rôznych historických období (policajti v stredovekom brnení vs. autá), na horúčkovitých snoch jednotlivých aktérov predznamenávajúcich neradostné osudy obetí mocenskej svojvôle a taktiež na spôsobe vedenia súdu samotného: obžalovaný je ten, kto na zločiny upozorňuje a nie ten, čo ich spáchal, pričom zámienkou na vedenie procesu je ohrozenie mravnosti. Tengiz Abuladze spomína, že pri nakrúcaní filmu sa inšpiroval dielom Luisa Buňuela. Obrazová sýtosť sledu absurdít, náhle striedanie snov a reality, fantastické motívy (skoro ma odrovnal diabol spovedajúci syna obete a pojedajúci pri tom surovú rybu) tomu do určitej miery nasvedčujú. Spôsob a téma však zaťažujú film tak silnou dávkou smutnej dumy, pri uvedomení si škôd, aké na každom smrteľníkovi v našom pásme komunizmus napáchal, ktorá nedovoľuje odľahčujúco sa pousmiať na inak zábavných momentoch. (27.09.2006)

Každému co jeho jest. Když se na tento snímek před necelým čtvrtstoletím stály před kiny fronty, jednalo se nesporně o konjukturální záležitost. Vysvětlení spočívá v příchuti zakázaného ovoce, kterou "Pokání" v časech skomírající totality mělo a částečně i v intelektuálním pokrytectví části diváctva, pro kterou se shlédnutí Abuladzeho filmu stalo snobskou povinností. Někdo se proto dnes na "Pokání" dívá skrz prsty a odbývá ho jako rádobyuměleckou, málo údernou a dnes už vyčpělou záležitost. To je věc názoru. Mně symbolika snímku plně vyhovuje, stejně jako jeho "klubová intelektuálnost", která dle mého nic neubírá na sdělnosti a nadčasovosti jeho poselství. (11.07.2007)