Jednorozený

Prekvapujúco som nemal najenormnejší problém so samoúčelnou zvrátenosťou a nechutnosťami, ktoré sú vzhľadom na zvolenú formu veľmi často nejasné a ich výklad môže podliehať rôznorodosti subjektívneho vnímania, ale s nekonečnou, ubíjajúcou nudou, ktorá svojou neustálou a hmatateľnou prítomnosťou jednoznačne víťazila nad mojou snahou o permanentné sústredenie, čo vyústilo do môjho konečného rozhodnutia zanechať túto pretemnenú záležitosť po 40 minútach bez mojej prítomnosti. Po pár dňoch som sa k snímke, napriek dlhému premáhaniu, vrátil a dokázal ju dopozerať, no žiadne prekvapenia ma nečakali, samoúčelná sadistická hra bez nulovej snahy o vyslobodenie sa z nič nehovoriaceho, nudného stereotypu pokračovala i naďalej. (14.03.2011)

To je prvýkrát, keď som sa v priebehu projekcie rozhodol z najnižšieho hodnotenia vyjsť na najvyššie. Znepokojivosť podivných dejov je uvedená na znesiteľnú mieru rozvážnou voľbou výrazových prostriedkov, ktoré diváka uvedú do stavu akéhosi tranzu. V delikátnych, subtílnych prechodoch medzi polorealistickým a poloabstraktným režimom sa odohráva veľkolepá alegória interpretovateľná zďaleka nielen nábožensky. Strašidelná fotografia, ktorá sa dostala na poster vzbudzuje mylný dojem, že ide o horor. (18.10.2015)

Podivnost, vedle které i Mazací hlava vypadá jako milý rodinný snímek. Černobílý poškozený obraz, rušivé zvuky, nejasný pocit nebezpečí, podivné scény plné nevýslovné brutality. Srovnání s Lynchovým skvostem se Begotten nevyhne, ale je tak trochu mimo. Rád bych napsal, že jsem nahlédl do podstaty člověka a viděl tam temnotu. Nenahlédl a neviděl. Eraserhead je skvěle natočená psychárna, která vám řekne víc o vás osobně než o režisérově vizi. Celý film je koncipován jako cesta do hloubky divákovy duše, k démonům které tají i sám před sebou. Naproti tomu Begotten sám sebe vysvětluje a zobrazovaný hnus se tak stává samoúčelným. K pochopení jeho myšlenky by totiž stačil konvenčněji natočený snímek, který by byl mnohem srozumitelnější a stravitelnější. Tam kde Lynchem zobrazovaná deprese slouží jako nezbytný předstupeň k poznání, tam Begotten otupuje a nedovolí aby se na něj divák plně soustředil. Citelně by mu prospěla kratší stopáž. Ideálně tak dvacet minut, možná ještě méně. V představované délce je dílo prakticky nesledovatelné. Ve výsledku se místo přemítání o lidském zlu dostaví zklamání. Pokud se budete chtít dotknout temnoty člověka, pusťte si radši písničku od Burzum. Tenhle film je ztráta času. (28.08.2011)

Tak tady si s hodnocením nevím rady. Tenhle film je prostě nehodnotitelný. Je to zajímavý experiment a minimálně prvních 5 minut je skutečně šokujících. Jenže zbytek je dost velká nuda a nepomůže ani když tušíte o co vlastně jde. Kdyby režisér znal míru a zkrátil to celé tak na 30 minut bylo by to určitě koukatelnější. (20.03.2010)

16mm náhrobný spiritualizmus... ////////// Pri klasifikovaní Begotten môžeme vychádzať z jednoduchého známeho predpokladu, že sa film stáva umením až vtedy, keď sa dokáže oprostiť od otrockého prepisovania holej skutočnosti do podoby audiovizuálneho média. Zásadným pojmom sa potom stáva slovné spojenie "sloboda zobrazovania". Tým nechcem povedať, že je Merhigeov celovečerný debut umením a musí sa tak bezprostredne posudzovať. Práve naopak, subjektívne v ňom vidím jednu z najväčších bizarností a zvrhlostí, aké kedy spatrili filmové plátno. A predsa si myslím, že je to dielo prinajmenšom veľmi pozoruhodné a, z určitého uhlu pohľadu, zásadné, minimálne pre filmovú teóriu a začínajúcich tvorcov. ////////// Pokúsim sa to skrátiť. Begotten od prvého pohľadu zaujme svojim prvotným vyzretím, ktoré akoby vypadlo z manifestov a autorských návodov surrealizmu a symbolizmu. V očakávaní čohosi striktne avantgardného a nevideného škúlime na nekvalitný čiernobiely obraz, v ktorom skutočne takmer nič nevidíme. Teda vlastne vidíme, ale často nám dochádza až opozdene, o čo sa jedná. Výjavy surovosti a podivnej zvrátenosti sa odohrávajú tu v kratších, ale nezriedka nepríjemne dlhých záberoch, ktoré nám servírujú presne to, čo od filmu očakávame - teda úvodnú samovraždu britvou, všemožné mučenie, pojedanie vnútorností (aspoň sa nazdávam, že to boli vnútornosti), podivné obrady a pod. Merhige však tieto divácky atraktívne pasáže zámerne predlžuje a sťažuje sledovanie rozličnými prvkami, ako je napr. diegetická zvuková stopa, zložená z efektov, hluku a ruchov, synchrónnych aj nesynchrónnych, náhodne poprehadzovaných, ale napriek tomu hladko zapadajúcich do bezútešného šedivého fikčného sveta a dopĺňajúcich sa s obrazom. Merhige využíva aj istých ozvláštňujúcich prvkov a postupov, ako je napr. falošná hĺbka ostrosti obrazu po vzore Občana Kanea, atypické prelínačky a množstvo ďalšieho. ////////// Je teda zrejmé, že si Merhige dobre uvedomoval svojho zámeru a možností, ako ho dosiahnuť. Domnievam sa, že sa snažil docieliť na ploche 78-minútového kolotoča cyklického hnusu otupelosti diváka voči zobrazovanému násiliu. V skutočnosti tým však vzniká zaujímavý efekt, pretože práve Merhigov až observačný prístup, prakticky absolútna absencia "normálnej" hudby a akéhokoľvek sprievodného komentára či narátora, len prosté sledovanie nekonečnej nočnej mory pôsobí ako zachytávanie skutočnosti druhého, alegorického sveta, ako by povedali Freud a Bonaventura, "za zrkadlom". A keď si uvedomíme, že Merhige vo filme vychádzal z jedného z tzv. "zážitkov blízkych smrti", ktorý prežil on sám, nemusíme byť ďaleko od pravdy. Aby som to uzavrel, presne ako hovorí AngelAngie, môže ísť o autentický odtlačok autorovho rozorvaného vnútra, resp. toho, čo videl, keď stál na prahu druhej strany. A s týmto vysvetlením sa uspokojím. 90% P.S.: Každopádne skvelá voľba k chutnému obedu. Niekedy si to zopakujem. (23.10.2014)