Mamma Roma

Pasolini zachytil obdobie talianskeho neorealizmu a v jeho duchu vytvoril náročnú drámu matky, ktorá sa všemožne snaží o lepší synov život. Vykresľuje život chudobných, spoločenské rozdiely, bezcieľnosť aj ich túžby. Robí to však v mnohých prípadoch nudným spôsobom, film nedokáže dostatočne uchopiť diváka. (03.12.2017)

Túžba zariadiť synovi šťastnú budúcnosť, odlepiť sa zo spoločenského dna a všepohlcujúca materinská láska v protiklade so snahou mladosti po voľnosti a citovej nepodmienenosti sú dominantnými motívmi. Predstava matky o pozdvihnutí sa spočíva v túžbe patriť medzi strednú triedu. Snaženia však stroskotávajú na hraniciach daných minulosťou (nepríjemne sa pripomínajúci pasák), rodovým predurčením (Mamma Roma spomína svoj rodokmeň zložený zo zločincov, kuriev a šmelinárov) a zároveň prísnym oddelením tried, ktorých sociálne postavenie je vopred dané a ťažko prekročiteľné. Zovretý svet pasoliniovského rozprávania rozohráva na pôdoryse antickej tragédie neveselý príbeh zo sociálneho dna. Atmosféra poetických obrazov predmestí Ríma zvýrazňuje smutný kontrast medzi uzavretosťou betónových sídlisk a voľnosťou prírody. Tieto obrazy, podfarbené úžasným hudobným sprievodom (Vivaldi, Donizzeti...), vytvárajú až hypnotické ladenie filmu. Spolu s príznačným výzorom predmestských flákačov a halasným smiechom hrdinov v situáciách, kedy sa rehotom skôr prekrýva bezmocnosť a bolesť, divák, poznajúci niečo z tvorby režiséra, spoľahlivo rozozná jeho štýl. Za zmienku stojí životom prekypujúci herecký výkon matky – levice v podaní Anny Magnaniovej. Pozn. Jeden z motívov filmu – snaha ukázať, že človek je od počiatku závislý od spoločenských podmienok, v ktorých vyrastá, a je temer nemožné opustiť postavenie dané touto predurčenosťou, rozpracoval v 70. Rokoch, v trilógii, začínajúcej skvelým románom Let do srdca nemecký spisovateľ Günter Herburger. (16.02.2006)

7 / 10 Mamma Roma balansuje na hranici medzi dokumentom a hraným filmom (vlastne ako každý neorealistický počin) a ukazuje nám svet, ktorý väčšina z nás vidieť vôbec nechce. Bohužiaľ, čím hlbšie do reality režisér prenikal, tým viac sa mi jeho zámer strácal z dohľadu a samotný finiš ma už nechal úplne chladného - nespochybňujem výpovednú hodnotu tohto diela, no skutočnosti, o ktorých hovorí, sú mi až príliš vzdialené, v priestore i čase. Na druhej strane, témy, ktoré film pitve a analyzuje (chudoba, rodičovská láska, sebaobetovanie, priepastné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami) sú a budú aktuálne stále a možno práve v tom je sila Pasoliniho snímku - otvára oči a vyzýva k činom, nehľadiac na historickú epochu. (22.12.2005)

Môj tretí a zatiaľ bezkonkurenčne najlepší Pasolini. Najsilnejší vo felliniovských momentoch (prechádzka cez “rajón” nočnou ulicou), klasickej hudbe a úžasnej kamere. Slabší herecky a v prvej polke by som trochu strihal, ale tak je to skoro 60 rokov starý film, že. 85%. Edit: S odstupom času zvyšujem na 5*. Odkedy som to videl ubehol takmer rok a furt na ten film neviem prestať myslieť. (21.02.2019)

Ti Talijááni, ukřičéééní...a jejich osudy, v některých případech vypadající jak trosky římského Kolosea, které již tisíce let "pozoruje", jak se člověk marně pachtí, jen ta přirozená majestátnost u toho tvora lidského chybí, což se Koloseu vytknout nedá. Film v rukou pevně svírá bezchybný a přirozený výkon Anny Magnani plus vynikající kamera Tonina Delli Colli. Jinak ostatní herci dost toporní a příběh, na svou dobu jistě drsný, dnes nijak extra výjimečný (pro mě tedy Accattone lepší, když je tu srovnáván), přesto se film může nad některé mnohem mladší pokusy, o převyprávění příběhu zničehonic starostlivé matky běhny a syna rebela za každou cenu, bezpochyby povznést, toto je stále poctivé,"ruční" filmové řemeslo, v němž lze nalézt právě onen originální a dnes již skoro ztracený nádech. (09.08.2020)