Normální lidi

Začínalo to zaujímavo, mám rád takéto civilné vyznenie, aj keď to nemalo až takú úroveň. Tá kamera očami hlavnej postavy predsa len v tomto smere urobí svoje. No už po pár dieloch sa z toho stalo niečo úplne ošuntelé, vleklé, banálne a tak neskutočne otravné, že to ani neviem pomenovať. Dopozeral som iba s vypätím všetkých síl a preto, že som bol zvedavý ako to s tou iracionálnou dvojicou dopadne. Sklamanie. Veľmi slabý priemer. 50/100 (24.05.2022)

Normálne o nenormálnych ľuďoch...lenže otázka znie, čo je normálne a čo nie....trieda, gender, TOXICKÉ VZŤAHY....strhujúce v pocitoch, v uvedomení si, aký som lucky, že nič podobné neriešim...a že si síce z detstva nesiem traumy, ale menšie a znesitelnejšie...silný seriál a konečne, Íri chválim, odvážny v zobrazení intimity. Skvelí herci, Daisy a Paul, fantastickí. A Sarah Greene, wow. (06.11.2020)

Miniseriál z Írska, obsadený v hlavných úlohách dvomi sympatickými mladými hercami. Svoje úlohy prežívali poctivo a približne prvé tri diely som bola vďačná a nadšená. Nie celkom štandardný, aj keď od začiatku romanticky ladený príbeh v štýle Anny zo Zeleného domu. V konečnom dôsledku teda rozumiem, prečo väčšina užívateľov seriál tak vysoko hodnotí – od začiatku do konca si nebudete istí, kto je tu normálny a ako ten vzťah skončí. Romantika teda bola, aj niekoľko odtieňov šedej. Ale minimálne od polovice ma zabíjala hrozná nuda. Nevedela som si odpovedať, prečo sa ľudia toľko „šprtajú“ vo svojom vnútri, prečo všetko toľkokrát riešia? Ak by sa ma partner každú polhodinu opýtal, ako sa cítim a čo mi je... Už leží zakopaný pod jabloňou. Ale možno len patrím do generácie, ktorá nepotrebovala psychiatrov a žiaru reflektorov – veci sme si povedali pekne do očí. Vlastne sa mi najviac páčila – približovala normálnym ľudským reakciám – Connellova mama Lorraine. (07.04.2021)

Damn! Jsem evidentně fucking mileniál se sklony k psychickému masochismu, co vyjadřuje svoje pocity a city lépe v psaných řádcích, či pomocí hýbajících obrázků! No a asi proto mi tohle přišlo dost blízké! Shit! Pracuju na tom ale....a jako halo? Ta kamera? Tak to jsem dlouho neviděla tak citlivé a přirozené záběry! Bravo! (27.07.2023)

Neberiem úplne argument “je to moc uplakané” pri diele, ktorého hlavným motívom sú emočné problémy.  Seriál je lepší než kniha. Mám tú knihu rád, pretože ma zastihla v jednom zložitom období môjho života a našiel som v nej viac vecí, s ktorými som sa dokázal stotožniť. Ale rozhodne to nie je žiadna high literature. Sally Rooney nie je moc dobrá rozprávačka. Či už bola odosobnenosť (čo by bolo v knihe o citovej vyprahnutosti pochopiteľné) úmyselná, je to autorkin štýl, alebo obmedzené schopnosti; nemám úplne rád tieto civilné veci, príde mi, jak keby nemali vlastnú tvár. Navyše tam urobila niekoľko chýb. Minimálne rodina Marianne (byť zapadá do konceptu vyprahnutosti) sú hlúpe postavy, lacné skratky. A nikdy som Sally Rooney neodpustil, že na poslednej strane doslova povedala to, čo sme si mali domyslieť. Seriál niektoré z týchto chýb napráva, navyše v audiovizuálnom médiu dáva veciam tvár. Má tiež svoju chybu (upozadňuje tú vec s Marianninou - masochizmus by nebolo správne slovo, chcel som napísať “submisívnosťou”), ale rozhodne to JE generačný román. Je to dôležitý komentár, nielen o mileniáloch. Nie je to kritika pomerov, to vôbec, skôr niečo jak smutný hudobný album. Emo bez pózy.  Mojou najobľúbenejšou postavou seriálu aj knihy je Conellova matka, najobľúbenejšou scénou tá, ako sa naňho urazí a odíde z auta. A to Marianne patrí medzi moje najobľúbenejšie knižné postavy. Aj keď k nej mám výhrady. K ľuďom, ktorých mám rád mávam výhrady. Z fleku by mi napadlo 20 herečiek, ktoré by ju dokázali stvárniť skvele, i tak je ale Daisy Edgar-Jones najväčšia castingová výhra v dejinách. Je to moc milá, smutná baba, má moc pekné prsia. Od začiatku bola Marianne jedine ona. Mescal je tiež skvelý, soundtrack tiež. Nedám 5*, pretože to nie je úplne deep, ale precítil som to, ako precítite veci, v ktorých sa nájdete. (20.03.2023)