Kalábria, 50. roky 20. storočia. Ženy v dedine Africo stále zomierajú pri pôrode, lebo v blízkosti nie je žiaden lekár. Do ich obce nevedie žiadna cesta a nie je tam ani elektrina. Keďže od štátu pomoc čakať nemôžu, rozhodnú sa obyvatelia, že si cestu postavia sami. Niekedy v tom čase prichádza do obce mladá učiteľka zo severu Talianska, aby deti naučila spisovnú taliančinu. Nová cesta i nová učiteľka však ohrozujú autorita Dona Tota, ktorý údoliu vládne železnu rukou. Film bol nakrútený podľa knihy rodáka z Africa Pietra Criaca.
(RTVS)
Kalábria, 50. roky 20. storočia. Ženy v dedine Africo stále zomierajú pri pôrode, lebo v blízkosti nie je žiaden lekár. Do ich obce nevedie žiadna cesta a nie je tam ani elektrina. Keďže od štátu pomoc čakať nemôžu, rozhodnú sa obyvatelia, že si cestu postavia sami. Niekedy v tom čase prichádza do obce mladá učiteľka zo severu Talianska, aby deti naučila spisovnú taliančinu. Nová cesta i nová učiteľka však ohrozujú autorita Dona Tota, ktorý údoliu vládne železnu rukou. Film bol nakrútený podľa knihy rodáka z Africa Pietra Criaca.
(RTVS)
(viac)
Za prací se jezdí na sever, opačným směrem se posílají státní úředníci za trest. Proto učitelka působila jako zjevení. O místo ve vsi Afriko v Kalábrii si sama zažádala. Chtěla pomáhat, ale sama si nedokázala ani představit středověk, ve kterém se ocitla. V roce 1951 děti stále místo do školy chodí dřít na pole a pást dobytek. Děti i dospělí stále chodí bosky, není tu elektřina, k lékaři to je několik hodin a nad tím vším vládne don Toto. Bere si třetinu ze vší úrody a – vždy s puškou přes rameno – každé reptání tvrdě trestá. A stát zajímají, jen dokud platí daně. Je zároveň svědkem toho, jak pohár trpělivosti i u těch nejbídnějších přeteče.
(chamonix)