Noc živých mŕtvych

Presvedčivosť príbehu vyplýva z absencie humoru. Ak sa Peter Jackson diví, prečo sa toľko hororov berie vážne ("robiť tak Hellraisera, Pinheada by som otrepal o múr, až by sa mu tie ihly zapichli do hlavy celé"), odpoveď je prostá - najúčinnejšie je sebarešpektovanie. Čierny humor je síce fajn, no len čo vstúpi na scénu, podráža nohy tomu, čomu má slúžiť. A "Noc živých mŕtvol" je legendou práve preto, lebo sa rozumne vyhýba jacksonovským "zapichovačkám". Ja netúžim vidieť zombi, ktorá obeti najprv predloží menu vo francúzštine a zacituje z neho. Chcem vidieť to, čo Romero ponúka v prvých cca 13-tich minútach (mimochodom, geniálny tieň, ktorý sa objaví na skle predtým, než Barbara vystúpi z auta akoby dával na známosť, že tu nebudeme mať do činenia len s hrôzou, ale i ozajstnou filmárčinou). Film má kultové parametre i z iného dôvodu. Povedal by som, že medzi "Nosferatu" a "Night" nebol žiadny skutočný horor. Najprv Nosferatu, potom dlho nič, resp. roztomilé opusy štúdií Universal a Hammer a odrazu... Ak si po spomínanej úvodnej 13-minútovke neučešete vlasy, zostanú vám stáť na hlave až dovtedy, kým vás na to neupozorní kolega v práci alebo sluha menom Igor. Hudba, anticipujúca Carpenterove tóny Halloweenu a Hmly (videl som verziu na DVD od firmy Oracle z roku 2002) je príliš skľučujúca než aby sa dalo na film pozerať častejšie, ale to je v podstate kompliment, však. Niektoré zábery evokujúce fašistický alebo vietnamský (b je správne) holocaust by pre určitých ľudí mali byť znamením toho, že horor zrejme nebude tak obsahovo vyprázdnená záležitosť. Vďaka Romerovi tu teda máme tzv. absolútny horor, ktorý odnaučí slušnému zvyku chodiť na pohreby. Éra kvetinových detí tu končí a začína éra detí voňajúcich fialky odspodu. Ak po zhliadnutí tohto filmu nebudete mať nočnú moru, potom ste Jack Rozparovač, George A. Romero alebo zombi. PS: Predtým, než sa rozhodnete pozrieť si farebnú verziu, uvážte, že čiernobiely look sa na konečnom sugestívnom pôsobení diela podieľa cca 40 percentami. Film je totiž aj nezastieranou poctou nemému filmu. (01.04.2005)

Když to porovnám s dnešními horory, musím se smát. Hezká ženská zde není, efekty zde nejsou žádné, nebo vlastně jsou, ale směšné, zombies směšní, režisér směšný, herci směšní, scénář směšný. Všechno je zde k smíchu. Ovšem pozor! Tohle měl být horor. Aha, no měl, ale horor by měl vypadat jinak. Byl jsem vyděšen k smrti, ale až k smrti jsem se smál. Katastrofální film. 0% (13.03.2009)

(1001) 3. 9. 2010: Viděla jsem 30th Anniversary Edition a to bylo tedy zatraceně působivé. Dokonce mám dojem, že se ani nebudu pokoušet sehnat původní film, protože bych si ráda zapamatovala tohle. Nejsem schopná posoudit, co všechno bylo dotočeno a co je původní (z textů na netu jsem pochopila, že zejména ten kazatel), každopádně celek šlapal jako hodinky snad v každém směru. Rozhodně se mi líbilo to, že film byl natočený způsobem, jako kdyby šlo kupříkladu o soudní drama či jinak vysoce seriózní nebo aspoň na tento post útočící film. Herci byli mňamkózní, stejně tak scénář a kamera. Jde o nezávislý snímek a přesto je každý záměr komponovaný s velkým důrazem na estetiku, mňam mlask. A třešinkou, kterou jsem si nechala na závěr, je pochvala hudby, kterou pro tu po-třicetiletou verzi napsal Scott Vladimir Licina. ♥ Ta se podílela na extázi, která se mě během filmu zmocňovala, alespoň z jedné třetiny, ne-li víc. Právě kvůli tomu bych snad tu pravou starou verzi vidět ani nechtěla, protože si Noc oživlých mrtvol nedovedu představit bez té mrazopudné strachomuziky. --- 17. 10. 2022 Tož už jsem viděla i tu původní verzi a taky dobrý. (03.09.2010)

George A. Romero ovplyvnený prácou svojho otca vystupujúceho na obrazovke ako herec z reklamy, sa vydal vo svojich začiatkoch podobnou cestou, a to práve tvorbou krátkych scénok a reklamných spotov pre televíziu. U reklamy, vďaka ktorej získal nejaký ten režijný cit, ho nechať by bola škoda. Nastalo sa a tak Romero ako 28 ročný mladík vytvoril nie len jeden zo svojich najlepších filmov, ale aj jednu z najväčších zombie klasík vo filmovej histórií všeobecne - Night of the Living Dead, v ktorej sa objavil aj on sám v malej roličke reportéra. Čierno-biela (zámerne) klasika dokáže zaujať aj po tých dlhých rokoch, počas ktorých ostré zuby času vytrvalo hrýzli, ale nič neodhryzli, pretože autorov prístup bol evidentne hneď od začiatku plný rozvážnosti, citu pre film a rozmyslu. Rýchly úvod bez zbytočného vysvetľovania príčin, ale o to viac mrazivejší, poskytujúci priestor na vlastné zamyslenie, dokáže diváka stále zamestnať a chytiť až natoľko, že sa do neho hlboko ponorí. Osudy ľudí, ktorých Romero vrhol priamo do bezprostrednej línie boja o prežitie, som preto sledoval so značným záujmom, cítil som s nimi, bál sa s nimi a vychutnával tú nadčasovú prácu. Romero a film sa navzájom našli! Na reklamu však Romero nezanevrel a pripomenul si ju prácou na televíznom spote, ktorý propagoval hru Resident Evil 2 (Biohazard 2), a to z pozície režiséra. Komu sa Night of the Living Dead značne zapáčil, rozhodne by nemal opomenúť o štyri roky mladšiu klasiku s Vincentom Priceom - L' Ultimo uomo della Terra (1964), ktorá evidentne poslúžila Romerovi ako inšpirácia pri tvorbe jeho zombie prvotiny. (09.02.2007)

Ak odhliadneme od pár vecí (hrdina černoch, záver, jedna nahotinka, žranie končatín), tak tento film nielen čiernobielou farbou, ale celkovým prevedením bol už v dobe vzniku riadne retro. Hlavne využitie čiernobieleho filmu je geniálne - jednotlivé scény sú úžasne nasvietené, uhly kamier sú šialené a tá čokoládová krv je brutálne atmosferická. Bohužiaľ herci sú dosť amatérski (najmä zombie štatisti) a stredná ukecaná časť by chcela prestrihať. Určite právom kult, ale až tak ma za srdce/mozog nechytil. (05.06.2015)