Nikam zvlášť

Pre mňa, ako pre otca približne rovnako malého caparta bolo to sledovanie asi ako si nechať priťahovať hrudník vo zveráku pomaly otáčku za otáčkou. Ak ste rodič, tak proste tu nie je otázkou, ze či vás to prevalcuje, ale proste len kedy to tú prvú slzu z vás konečne vymačkne. Pomalé, trýznivé a pritom tak nevtieravo podané, že snáď ani v jednej scéne som nemal pocit, že už sa v tom režisér rochní príliš. Všetko tak nejak nenásilne autenticky plynie a smeruje k tomu nevyhnutnému, čo je odhalené hneď na začiatku a proste neúprosne si tým prejdete tiež spolu s hlavným hrdinom. Lebo málovravný a hĺbavý James Norton je s tou minimalistickou mimikou doslova priesvitný a čítať mu myšlienky ide so štipkou empatie pri každej jednej scéne úplne samo... Pri každom tom jednom zdanlivo banálnom momente z běžného života. Ale komu sú takéto zdanlivo bežné momenty trochu povedomé z vlastneho života, tak bude v koži hlavného hrdinu trpieť s ním ako zviera, lebo ten údel je proste nočná mora každého rodiča. Koniec je úplne fenomenálne vymyslený a ta zamrznuta posledna sekunda filmu sa proste vryje do pamati a človek má pri nej pocit, že v tom poslednom zábere proste bolo všetko, čo bolo treba povedať a zase len ocení decentnú réžiu a to, že nemal režisér potrebu viac tlačiť na pilu. (16.11.2021)

Trochu mě zarazil titulek, že je film inspirován skutečnou událostí. To si jako scenáristé nedokáží vymyslet ani takovýto příběh? Severoirský otec bez perspektivy a na předčasném konci života je v podání Jamese Nortona k politování, ale ještě důležitější byl casting jeho filmového synka. Protože když tahle dvojice spolu funguje, tak funguje i zbytek filmu. Možná jen hudba podle mne občas zbytečně tlačila na pilu. (24.09.2021)

Bratia Dardenneovci alebo Ken Loach by na vec išli inak a nakrútili by sociálnu drámu kritizujúcu neschopnosť úradov pri snahe o adopciu, alebo niečo podobné, a bezpochyby by to urobili kvalitne. Umberto Pasolini je ale trochu odlišný režisér a scenárista a snaží sa od sociálnych tém spätých so systémom upriamiť pozornosť viac na vzťahy, ktoré by sa vzhľadom na situáciu vyvíjali v podstate všade a kedykoľvek rovnako. Michael je jeden z najroztomilejších synčekov filmového plátna a o Johnovi to isté platí v úlohe otca. Je podobný a zároveň odlišný od hrdinu Zátišia a aj porovnávanie s týmto výborným Pasoliniho filmom ponúka potešenie zo síce smutného, ale inak melancholického feel good diela. (15.04.2024)

Atmosféra filmu zodpovedá téme, ktorú rieši. Veľmi dobre spracované a perfektný James Norton. Tú bezmocnosť, lásku a snahu zabezpečiť budúcnosť synovi veľmi dobre zahral a malý tiež. Nakoniec padla aj slza, ale z filmu som mala nakoniec dobrý pocit. Riešiť takýto problém by asi nechcel žiadny milujúci rodič. (22.02.2023)

Veľmi pekný príbeh, pritom o ničom peknom nemôže byť ani reči. Ale to puto bolo stvárnené excelentne. Herecky z oboch strán hlavných postáv absolútne uveriteľný vzťah otca a syna. Príbeh, ktorý sa dotkne, pritom netlačí na potoky sĺz, brilantná dojímavosť, ktorá neťahá diváka ku dnu. A hoci film smeruje k nevyhnutnému negatívnemu finále, v podstate sa podarilo zanechať aspoň pre jednu postavu optimistický dojem, ktorý tú trpkosť otupuje. (11.06.2024)