Dotyk zla

Po vsetkych strankach pohlcujuce. Perfektne premyslene prostredie, kde uz len fakt, ze sa pribeh odohrava na americko-mexickej hranici, dava filmu zvlastne napatie. FIlm je vlastne takym subojom dvoch zastupcov zakonu. Mexican a american. Dianie a postavy sa presuvaju z jednej strany hranice na druhu, chvilu je v pravomoci american, chvilu Mexikanec. Kazdy sa v tomto pohranicnom konflikte snazi vyuzit vsetky dostupne moznosti, aby uspech prevazil na svoju stranu. Postavy niesu vsak vobec ciernobiele ako vizual, kazdy pouziva inu inu cestu a uz vobec sa nedaju jednoznacne stanovit/odsudit postavy ako kladne a zaporne. A vobec, spravodlivost ma v tomto filme len veli povrchnu hodnotu. Samozrejme kapitolov samou o sebe je brilantny vizual, ktory podobne ako ostatne prvky, tento film vlastne vytvara. Praca kamery, obrazova kompozicia a hra svetla a tienov je vskutku uchvacujuca. No najviac mi vhlave utkvela postava detektiva Hanka Quinlana (Welles), ktory si svojim zjavom, vykonom a hlbkou svojho charakteru ukradol takmer cely film pre seba. (9/10) (05.07.2008)

Dôvodom, prečo sa haustóriá zla filmu nedotýkajú, ale priamo hĺbkovo penetrujú do jeho útrob, nie je len vypĺňanie klasických žánrových parametrov v takých dávkach, až im praskajú žalúdky. Výraznú úlohu v tejto veci zohráva choreografia kamery. Užíva si zlovestné pohľady, netradičné uhly a najvyššie méty skonáva pri žeriavových jazdách nad vyprahnutou krajinou alebo mestským chaosom, čo vytvára veľmi sugestívny dojem zlovestného, cynického tanca na hroboch ľudských hodnôt hodnôt. .... Virtuozita práce s kamerou v Dotyku zla môže hravo sekundovať kamere v Hitchcockovom Vertigu a svojou naliehavosťou, hrotiacou dianie na plátne do extrému, sa hravo vyrovná aj Frankenheimerovej snímke The Seconds, natočenej o 8 rokov neskôr. Dotyk zla je tiež možné označiť za jedného (spolu napr. s Hitchcockovým Rope) z predkov Noého opusu Enter the void, keďže postupy v ňom použité a dotiahnuté do konečného štádia technickej bravúrnosti, majú korene, bezprostredne sa snúbiace so zlom, práve tu, vo Wellesovom filme. (28.04.2014)

Bohužiaľ nie. Uznávam Wellesa ako výborného režiséra, ale Dotyk zla ma jednoducho nenadchol. Celá ta hra zo svetlom, s atmosférou a s druhým plánom bola omnoho lepšie využitá v Občanovi Kanovi a aj napriek výbornému obsadeniu mi film nedokázal ponúknuť nič pamätné. To kto je zlý, nejaká vyhrotená situácia, alebo aspoň náznak stotožnenia, ktorý by mi pomohol zaujať nejaké pevné stanovisko v tomto neuveriteľne(až zbytočne) komplikovanom kolotoči vzťahov a obvinení, mi jednoducho nebol dopriaty. Film- Noir mal pre mňa vždy určité čaro, ale toto za vrchol žánru nepovažujem a už vôbec nie za vrchol Wellesovej alebo Hestonovej tvorby. Možno mi to fakt nesadlo a je to len dnešným dňom, ale okrem skvelej úvodnej jednozáberovky, je to všetko len hra svetla a tieňov nasadených na zápletku, ktorá je vo svojich vrcholoch až príliš ťažkopádna aby som z nej mal pocit, že sa pozerám na nestarnúcu klasiku. (13.01.2013)

(1001) Především geniální hudba, v návaznosti na to atmosféra. Dál taky nevím, jak to ten Orson dělal, ale obraz je zkrátka skvostný! (To platí ke všem filmům, ale nikde jinde jsem to myslím ještě nenapsala, tak si tady vyrovnávám manko, vykřičník vykřičník.) Osobně bych řekla, že je to asi nejlepší film, který jsem od něj zatím viděla, ačkoli... Proces mám pořád trošku víc radši, srdíčkem. (14.07.2010)

Větší zlo, než si dokážete představot v mafii může vytvořit už jen zkorumpovaný policejní úředník.. Příběh o mocném kapitánovi pohraniční policie malého města, který podvádí-falšuje důkazy, opíjí se ve službě a vraždí a to jen proto, aby obhájil svou neotřesitelnou pozici na stanici před nadřízenými.. V cestě mu však stojí chrabrý mexický vysoce postavený a uznávaný policista. Dvě tváře zákona se utkají v tomto slušném amer.thrilleru se spoustou zvratů a mnoha mrtvými. (15.04.2012)