Réžia:
Dziga VertovScenár:
Dziga VertovKamera:
Michail KaufmanHrajú:
Michail KaufmanVOD (1)
Obsahy(2)
Na začiatku filmu vychádza kameraman z "hlavy" kamery. Film potom diváka zavedie na humornú, kaleidoskopickú jazdu po sovietskych mestách, pričom ukazuje paralely medzi filmárom a robotníkom v továrni a odhaľuje proces tvorby filmu. V jednom momente nám Vertov predstaví muža jazdiaceho na motorke, potom prekvapivo ukáže zábery kameramana, ktorý motorku natáča, a následne zábery strihača, ktorý tieto zábery strihá. Sčasti dokument a sčasti umelecký film sleduje mesto v Sovietskom zväze 20. rokov 20. storočia počas celého dňa, od rána do večera. Režisér Dziga Vertov v sérii zložitých a inovatívnych záberov kamery zachytáva scény z každodenného života v Rusku a oslavuje tak modernosť mesta s jeho rozľahlými budovami, hustým osídlením a rušným priemyslom. Hoci vo filme nie sú žiadne titulky ani rozprávanie, Vertov prirodzeným spôsobom sprostredkúva zázraky moderného mesta. (Film Europe)
(viac)Recenzie (243)
Podľa mňa sa jedná o jeden zo základných kameňov experimentálnych filmov vôbec. ()
Silně nadčasové. ()
Mazec, zanrove bych to radil spis k dokumentu o filmarine a nejspis videno s nejakou posledni upravenou hudbou a vlastne diky ni o dostava plnej pocet. Bohuzel nevim o jakou verzi se jednalo ale to co jsem pak nasel na YT by dostalo tak 3*. ()
Úžasná sonda do Sovětského svazu, kde by člověk skoro chtěl žít. Klokot tehdejšího života zachytili tvůrci ve zběsilé mozaice, která občas zvolní a z pospíchající ulice se přeneseme do intimních okamžiků, jako je ráno nebo rozvodový úřad. Jen si nejsem jist, zda jinak výborný moderní soundtrack vlastně neruší původní Vertův záměr, aby jeho film neměl nic z divadla. ()
Velmi zajímavý filmový experiment, který nejenže ukazuje nelehkou sociální situaci v rusku na počátku 20. století, ale zároveň pokládá základy nového uměleckého směru v kinematografii. Myslím, že právě tady totiž musíme hledat počátky vizuálních esejí a filmových básní. Vše to je pak propojeno postavičkou kameramana, který se svým přístrojem, veškeré dění kolem dokumentuje...nádhera. ()
K tomuto nadčasovému němému filmu z roku 1929(!) se nahrálo, většinou až po 70letech, několik soundtracků. Na tomto díle je vidět, co udělá s filmem hudba! Soundtrack Michaela Nymana tento film dle mne naprosto zkazil a srovnání se soundtrackem od The Cinematic Orchestra je jako srovnávat žigul s Ferrari! Film, ve kterém Vertov použil triky, kterými překonal možná 50let, si zaslouží minimálně stejně kvalitní hudbu a to TCO bez pochyby zvládli na jedničku! Hudbu a film načasovali na vteřinu přesně a povedlo se jim i sladit náladu a rychlost hudby s „kapitolami“ a náladami filmu! Nádherný zážitek! ()
Člověk si říká 80 let starý film, kde bude člověk běhat s kamerou - jistá nuda. Omyl! Naprosto unikátní dokument z ruského velkoměsta, který lýčí všechny detaily života tehdejší doby, od ranního vstávání až krásy různých technických strojů. Navíc zcela úžasný soundtrack. V žebříčku nejlepších dokumentů stoupl na první místo. ()
Bodově takřka nehodnotitelný snímek. Rozebírá film jako médium a určuje mu jasnou funkci - sledovat. Procházíme tím nejobyčejnějším dnem v Sovětském svazu, pronásledujíc člověka s kamerou. Film se stává běžnou součástí života a lidé okolo se jednoduše musí přizpůsobit. Mistrně využitá práce dvou na sobě závislých kamer (kinoaparátů) a toho času přelomový způsob střihu. Taky se konečně dozvídáme proč se vlastně filmy TOČÍ, jak ukazuje mnohokrát omílaný detail na točení kličkou. Ani sebelepší technická stránka díla z něj ovšem nedělá diváckou podívanou, absence narativní linie je vzhledem k účelově experimentálnímu pojetí filmu pochopitelná, ovšem snímek díky ní funguje pouze jako ukázka technických možností kinematografie. ()
Nejčistší kouzlo kinematografie. A soundtrack The Cinematic Orchestra ho ne dvakrát, nýbrž třikrát podtrhuje. Hodinu jsem seděl, ani nedutal. ()
Střihový dokument, snaha o zachycení doby očima kamery. Avšak pro mě příliš dlouhý experiment. ()
Na niektoré diela je nutné nazerať ako na esteticky krásne bez potreby hľadať hlbokú myšlienku autora. Tento filmový experiment prináša pohľad do bežného dňa pomocou unikátneho strihu, princípu filmu vo filme a ztelesňuje lásku k filmárstvu. Je ale samozrejmé, že bude náročnejšie pri ňom udržať pozornosť, keď sme zvyknutý na ubiehajúci dej. ()
Veľmi originálne ()
Odpůrce hraného filmu Vertov natáčí "sám sebe" (svého bratra) - kameramana, který se snaží zachytit život města ve všech možný polohách. Filmový klip s někdy až strhujícími sekvencemi, u kterých se ani nechce věřit, že byly natočeny už v roce 1929. ()
Ja osobne som si ten film zohnal iba kvoli soundtracku od The Cinematic Orchestra (ktory je mimochodom uplne bozsky a preto tento film hodnotim tak ako ho hodnotim) ale aj samotny film ma cosi do seba.Nepredpokladam ze zaujme kazdeho (nie vsetkich musi bavit hodina nahodne zostrihanych ciernobielych zaberov) to vsak nie je moj pripad =). ()
Plus Nyman. ()
Pozrel som to zo zvedavosti, hudbu to ma zaujímavú, aj strih určite by to docenil nejaký cinefil, ktorý to študuje. ()
pútavé ()
Film jsem viděla s hudebním doprovodem Michaela Nymana a byl to pro mě úžasný zážitek. ()
Tenhle dokument je v dnešní době "profláklý" zejména díky hudebnímu doprovodu Cinematic orchestra. Osobně bych ale doporučila pustit si ho například i s původní Šostakovičovou hudbou, nebo třeba s tou od Michaela Nymana. Variant je dnes bezpočet, působivá vizuální složka se zcela pochopitelně stala velkou inspirací pro mnoho hudebníků/skladatelů. Každý si pak s obrazem hraje naprosto odlišně a výrazně tak mění atmosféru a celkové vyznění záběrů. Krásná ukázka toho, jak velkou roli hraje hudba ve filmu. ()
Muž s kinoaparátom je experimentálnym dokumentom Dzigy Vertova z roku 1929, ktorý nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. Už dobové plagáty k filmu upozorňovali divákov, že sa jedná o experiment s filmovým prepisom viditeľných fenoménov bez medzititulkov, bez kulís, bez štúdia. A je tomu skutočne tak. Dziga Vertov sa rozhodol natočiť film, ktorý predstavuje akúsi sondu do života bežných ľudí tej doby. Dokument tak nesleduje príbeh jednotlivca, alebo príbeh ako taký. Nepracuje so žiadnym scenárom, nevystupujú tu skutoční herci, ani nemáme možnosť sledovať nejaké titulky, ktoré by podporovali, alebo určitým spôsobom vysvetľovali samotný akt odohrávajúci sa na filmovom plátne. V tomto prípade by sa dalo povedať, že hranice obmedzujúce tvorcu alebo filmové dielo ako také neexistujú. Autor sa snaží využívať možnosti nového média filmu naplno a výrazne ho izolovať od divadelného a literárneho jazyka. Darí sa mu to najmä v práci s kamerou a exponovanými filmovými trikmi, ktoré môžu pôsobiť aj v dnešných dňoch progresívne. Využívanie rôznych veľkostí záberov, rôznych uhlov pohľadu, a najmä zaujímavý pohyb kamery. Všetky tieto činnosti predstavujú významný míľnik aj pre ďalší vývoj tohto média. Časté sú aj analógie režijného uchopenia diela (práca s kamerou) s vnútroobrazovým svetom. Čo sa týka hudobného podkladu je možnosť vyberať z viacerých variant. Tie však boli dokomponované až v neskoršom období. Ja som videl snímok s hudobným sprievodom Michaela Nymana. Ako som už na začiatku spomínal, dokument nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. U niekoho môže vyvolať silné emócie, ktoré spôsobí práve sfilmovaný kontext doby, na druhej strane niekto sa môže nudiť ak nevníma skutočne elegantnú prácu s kamerou a snaží sa hľadať celý zmysel v neexistujúcom príbehu filmu. A potom sú tu i diváci, vrátane mňa, u ktorých snímok nezanechá žiaden výrazný pocit, alebo emóciu, ktorá by prevažovala. Neviem, či je to spôsobené práve hudobným sprievodom, ale minimalizmus Nymana mi nepripadal ako správne dramaturgické riešenie. Tú koncepčnú diskontinuitu badať v nefungujúcej symbióze dvoch zložiek. Na jednej strane máme repetíciu niekoľkých hudobných tém a k nim nefunkčne postavenú elegantnú prácu s kamerou, ktorá počas celého priebehu filmu vynaliezavým spôsobom pracuje so scénami, v ktorých autor využíva široké spektrum šikovných filmových trikov. A tak ma v priebehu sledovania dokumentu prepadával pocit, že práve hudba je obmedzujúcim prvkom dôvtipného vizuálneho celku. Dalo by sa teda povedať, že i keď obrazová zložka a režisérske riešenia hýria v kontexte doby vskutku inovatívnymi prvkami, celkový dobrý dojem brzdí práve hudobné ozvučenie a po dopozeraní tohto diela tak neostalo nič v mojom vnútri, čo by ma dokázalo donútiť premýšľať nad ním ešte dlhé hodiny po projekcii. Otázkou však je, akým dojmom by na mňa snímok pôsobil s iným hudobným podkladom. Keďže mám pocit, že jedno premietanie mi stačí, túto otázku nechám asi navždy nezodpovedanú. Osobne mi však zážitok z dokumentu narúšala ešte jedna slabá stránka. A tou je celková minutáž. Mám pocit, že 20 alebo 30 minútová časová plocha by snímku svedčala o trochu viac, keďže opakujúce sa zábery začali po chvíli spôsobovať nežiadaný monotónny efekt. Tretiu hviezdičku pridávam len z hľadiska kontextu doby, v ktorej dielo vďaka nekonvenčnosti a invenciám nepochybne prezentuje vtedajšie avantgardné zmýšľanie, ktorého dôsledky sa prejavovali v budúcich produkciách. () (menej) (viac)