doMchek

O tom, ako sa stretol vedec a videc a to tom, že kým vedec to chce vidíeť, videc to vie.

Celkom unikátny film o introspekcii a tej tradičnej sile, ktorá do nej človeka tlačí.

Film, ktorý svojou prirodzenosťou a adekvátnosťou vytvára reálny dojem drámy, v ktorej sa títo ľudia ocitli.

Svojím spôsobom geniálne, celkovo laboratórne neadekvátne a výsostne otravné fádnosťou konverzačných náplní.

Celé to silne vyznieva "akože", ako tá plavba na plti k prameňu po prúde. Povrchné, zbytočné.

Atmosférické, inteligentné, vtipné, dokonca s výbornými deťmi...a napriek klasickému sprzneniu žánrovými hávojmi a tu aj umelou hudbou, reálne ako tá facka od zneužitej ženy.

Čisté je bezbranné v tvári nečistého. Len posvätné ho prekoná. Esencia mágie. Ľudia sú zvláštne bytosti, ženy svojím spôsobom ešte o trochu /hodne/ viac, ale všetci sme obeťami, až otrokmi mágie ducha, čo si nasimuloval dualitu. Keď sa tak niekedy pozerám na film, vidím ten večný opakujúci sa kolobeh ľudského klišé, ľudských osudov, ako sú zovreté v predurčenom vzorci posvätnej predlohy. Až keď si obeť hry ducha odohrá svoju rolu, môže mu duch poslať milosť a precitnutie z tejto večnej hry na kráľov (rešpektujúcich) a žobrákov (nerešpektujúcich) (po novom priekupníkov), aj keby sa povolaný kráľ narodil v bordely a povolaný priekupník vo svätostánku. Vary.

Komediálna adventúra, akoby paródia na legendárny Stratený svet, snáď ironizúca americký militantizmus a spupnosť a sugerovaný slogan, "prídeme, vybombardujeme, postrielame, a najnovšie aj pofotíme...a vrátime sa domov žrať naše hamburgery a piť pivo pri futbale v sladkej ignorácii. Zmyslom lahodiace digitálne kungfu v podaní veľkého opočloveka strážcu.

Snímok "prínosný" (alebo "odnosný") najmä tým medzi riadkami.

Dráma otvorená interpretácii podľa aktuálnej nálady a najmä životnej skúsenosti či hĺbky empatie na liečenie duše starým homeopatickým princípom podobné podobným.