Spomienky na vraždu

„Spomienky na vraždu” sú ináč stále veľmi čerstvé, až pomaly i hádam nostalgické, aj keď od nej už uplynulo neuveriteľných 17 rokov, pretože niekdajšiemu inšpektorovi Park Doo-manovi, to skrátka nedalo, aby sa znovu nešiel pozrieť na to známe »miesto činu« , kde sa dňa 23.10.1986, na poli v zavlažovacom kanáli, objavila vôbec prvá mŕtvola zavraždenej ženy. Zakrátko na to je nájdená hneď i ďalšia, Hyang-sook, opäť oblečená v červenom, keď ich bude iba čoraz viac pribúdať... Treba čo najskôr vypátrať buď podozrivého páchateľa, alebo už začať poriadne rozmýšľať nad profilom sériového vraha, s čím by v podstate mohol trochu vypomôcť práve nový, detektívny kolega zo Soulu, Seo Tae-yoon, ktorý si zatiaľ vyberá tú slušnejšiu metódu vyšetrovania, čo sa ale vonkoncom nedá absolútne povedať o už citovanom Parkovi, ktorého ešte následne dopĺňa i tretí z vyšetrovateľov, Cho Yong-koo, ktorý priam nenormálne týra všetkých, potenciálnych podozrivých, ku ktorým sa správa, ako Bruce Lee, keď je strašne nahnevaný, čo už, povedzme extrémne smrdí policajnou brutalitou ! Kwang-Ho, s miernou retardáciou, a so značnými popáleninami na tvári, by teda vedel rozprávať, a to čaká aj ďalších... Totiž, tento, vskutku, fakt milý «trojlístok kriminalistov» , pod veľkým fyzickým nátlakom, donucujú, aby sa každý, kto sedí na opačnej strane barikády, doznal k čomusi, s čím ani prakticky nemá nič spoločné, čo následne potom ani nikoho zvlášť netrápi, hlavne, že sú teraz vyhlásení za pekných. Na jednej strane sa im kopia vraždy, na strane druhej, si to kompenzujú nedovolenými výsluchmi, a tak sa zdá, že sa z miesta ani nepohnú ? Ten najmúdrejší čochvíľa príde na úplne zvláštny úkaz, to jest na škrtičov postup, a to preto, lebo všetky svoje obete nielen brutálne uškrtí ich vlastným oblečením, ale zároveň to zakaždým praktizuje počas tmy, ďalej, silného dažďa, kedy leje, ako z krhly, no čo je na tom taktiež najzvrátenejšie je to, že si počas toho necháva zahrať z rádia svoju obľúbenú pesničku „Smutný dopis” . Na stole sa im črtajú nejaké tie indície, ale dokážu vôbec s nimi ešte pracovať, či im nakoniec aj tak ubzikne pomedzi prsty, a tak vlastne, ako sa veci vlastne majú ? Pred záverom sa už javí, že konečne dolapili toho správneho, no nie je to také jednoznačné... / Kórejský režisér, scenárista - Bong Joon-Ho, nakrútil vskutku dosť depresívny thriller podľa skutočných udalostí, ktorý väčšinou funguje práve tak, že si nikdy nekladie servítky pred ústa, kedy neustále postavy tlčú iné postavy. Prvá, naprosto znamenitá spolupráca s Kang-ho Songom, ktorý sa za to odvďačil nekompromisným, hereckým výkonom, na aký sa nezabúda, že na ten posledný, uprený pohľad priamo do kamery, len tak nezabudnete, to vám garantujem, pretože i my diváci, sme sa vtedy zapojili do samotného diania ! Majstrovský snímok, ku ktorému by som mal síce zopár výhrad, možno to nekontrolovateľné násilie, ktoré normálne presvitalo až ku mne rovno do obývačky, ale keď sa človek nad ním predsa trochu hlbšie a dôkladnejšie zamyslí, nebolo až tak prehnane samoúčelné, veď tým pádom kvôli tomuto princípu, si filmový počin udržoval od nás mierny odstup, aby sme si ho skrátka príliš nepripustili k telu, čím len podtrhoval celkovú atmosféru, mal nás v hrsti. Nezabudnuteľný snímok už len z toho nepatrného hľadiska, ako protagonisti v ňom na mňa (ne)priaznivo vplývali, čím totiž ani zďaleka nechcem prehlásiť, že by som sa s nimi chcel nejako obzvlášť rád identifikovať, alebo ako by ste sa vy zachovali na ich mieste... ? (30.11.2020) (menej) (viac)