Laurence

Keď niekto dokáže v tak mladom veku vytvoriť tak originálny, citlivý a vnímavý film s absolútne nezameniteľným typickým rukopisom, tak ma napadajú len dve slová. Génius a rešpekt. Spolu s Mommy komplexne to najlepšie od Dolana. Oznámiť celému svetu, že sa cítite byť ženou, to si vyžaduje riadne gule. Obzvlášť keď ste muž, ktorý by ich radšej ani nemal. V Laurence Anyways dokázal Dolan vytvoriť opäť niekoľko nezabudnuteľných scén. Jednou z nich je rozhovor mami so synom v kuchyni. Tvrdé, no zároveň milujúce rady matky. „Nikdy si nedovoľ byť prekvapený. Ak máš problémy, hocijaké, vysporiadaj sa s nimi.“ Laurence: „Takže, budeš ma stále ľúbiť?“ Mama: „Stávaš sa ženou alebo idiotom?.“ Ďalším dezertom je vizuálne nezabudnuteľný, videoklipový príchod Suzanne Clement na večierok. Alebo nečakaná spŕška vody v obývačke. Tých scén bolo proste niekoľko. Tento mladý chalan pracuje vždy s náročnými a kontroverznými témami, no dokáže ich poňať citlivo, neurážlivo a pritom vyhrotiť emócie na maximum. Ach Xavier, ľúbim ťa za filmy, ktoré na tento svet prinášaš. (20.01.2018)

A tak ma znovu raz Xavier Dolan vydesil. Ak sa/ma dokáže krátko po dvadsiatke tak hlboko ponoriť do každej z postáv, čo v Laurencovi vymyslel, štýlovo ich zrežírovať a na ploche 159 minút ma/sa neotráviť svojským manierizmom, ktorého základy zadefinoval v Imaginárnych láskach, musím sa báť čohokoľvek, čo bude nasledovať. Alebo ma totálne odrovná, alebo na plnej čiare sklame. Anyways, neviem sa dočkať! (29.10.2012)

[FFF 2013, Sydney] Trend nastolený v "LAI" sa posúva do roviny epického rozprávania kde sa kladie ešte väčší dôraz na podchytenie zložitosti jednotlivých charakterov a ich harmóniu s prostredím v ktorom žijú. Xavier je síce zarytý nostalgik, ale nezabúda ani na fakt, že je rok 2013 a samoúčelne topenie sa v retro prvkoch je už dávno pasé. Preto ich primárne využíva ako pôžitkársku kulisu spoza ktorej necháva vyniknúť nástojčivý boj o milovaného partnera čo by bolestný prienik rozorvanej lásky, duševného antagonizmu a vyhasínajúcej nádeje. Ohromujúce rozvrhnutie scénosledu (s jemným dotykom magického surreálna) zasadené do vypiplanej mizanscény umocňuje skvostne vybraná hudobná zložka (ach ten Moderat), pestrá práca s kinematografom (plíživé jazdy, jump-cuty, camera-on-shoulder, zoomovačky...) a v neposlednom rade špičkové vystúpenia dvojice Poupaud/Clément (nonšalantné finesy sa spontánne dopĺňajú tými frenetickými). Zatiaľ najvyspelejší Dolan. (09.04.2013)

To, že mi nejaký takmer trojhodinový pseudo-biografický film o transsexuálovi, ktorý natočil, vtedy ešte, 23 ročný režisér z Kanady ,vyrazí dych by som nepovedal v živote. A nejde o to, že by to bol príbeh ušitý nejakou srdcervúcou či nebodaj melancholickou nitkou (aj keď by sa našli v tých troch hodinách nejaké body) Ani to, že by mal film vážnu tvár alebo podával realistické obrazy takýchto ľudí, ono to bolo iba tak neskutočne dobre nakrútené, že som neveril vlastným očiam. Nič viac. Surrealistické prvky, ktorých bolo málo, tam neboli na silu dané a boli skôr metaforické. Ako napríklad: Keď si bývalá frajerka transsexuála prečítala jeho zbierku básní, jeho poézia ju obliala studenou vodou, a to doslova. Takéto a podobné kúsky obsahuje tento neskutočný film. A keby som mal celý dej zhrnúť do pár viet, znelo by to takto: Šťastný pár tridsiatnikov si žije svoj skvelý vysnívaný život Muž je učiteľom literatúry a spisovateľ, žena zase herečka. Všetko im spolu klape až kým sa muž neprizná, že je vlastne žena uväznená v tele chlapa. Jeho frajerka to nesie veľmi ťažko ale nakoniec sa cez to dostane a dokonca mu pomáha z výberom šiat, make-upu a podobných vecí. Film je zabalený do interview spisovateľa-transsexuála o desať rokov neskôr, ktorý rozpráva o svojom živote. Jednoduchý, možno ničím originálny, obsah však v sebe skrýva toľko filmového umu, že som tomu počas sledovanie nechcel ani veriť. A to mi to nebolo sympatické už od začiatku. Téma a ešte to bolo nakrútené v uhlopriečke 4:3, to sa dneska nerobí. Ale musel som sa podvoliť, pretože to bolo skvelé. Takto sa robí filmové umenie. (07.01.2016)

Perfektní kamera. Místy ruční místy naprosto nehybná. Jen těch pozlátek (občas doslova) okolo bylo už na můj vkus už moc. Tak moc že to působilo kýčovitě. Nic proti zpomaleným záběrům, extravagantním detailům, nebo trošku „over the top“ dramatické hudbě (která byla mimochodem sama o sobě velmi povedená). Jenže když se to dá dohromady všechno a spád děje je hodně pozvolný, tak to na mě působilo prostě jako pěst na oko místy. (Byla ale i místa, kde to fungovalo, takže to nechci házet vše do jednoho pytle.) Jako celek, když se na to člověk dívá zpátky, to všechno velmi dobře funguje a vzniká hodně komplexní obraz/představa/dílo. Samotné sledování už pro mě tak fungující nebylo i když nemůžu říct, že by to byl špatný film to rozhodně ne. Je to moc dlouhé. Nemůžu říct, že by tomu chyběl děj, protože to nechybí, je ale roztáhlý až hanba a obalený tolika filmovými efekty a vychytávkami, že se místy mění jen ve svůj mlhavý náznak. Tematicky mi to nesedlo tak jako některé jiné Dolanovi filmy a upřímně hlavní postavy mi přišly trochu mimo, mimo realitu, hloupé a naivní (čím víc se děj blížil ke konci tím víc mě to iritovalo) neříkám že to bylo nereálné, jen mi to vzhledem k ději hodně vadilo. S hodnocením jsem kdesi mezi dvěma a třemi hvězdičkami. (29.08.2015)