Všetky moje deti

Když jsem viděla, kolikrát byl tenhle dokument v programu ČT kolem Vánoc, ani jsem neměla chuť se podívat. Během takového jednoho obyčejného večera mi přišla SMS "Koukni na dvojku". A tak jsem to zapla. A koukala. A za pár dní jsem na to koukala znovu. A když jsem to dokoukala, byla jsem trochu překvapená. První, na co jsem se zeptala, bylo: "Co ten chlap udělal, že má potřebu takhle ten skutek odčinit...?" ... hned potom mi přišlo na mysl, že má nekonečnou trpělivost. A pak padla věta: "Až pojedeme na Eland (jezdíme přes tu vesnici celkem často), stavíme se za tím chlapem a dáme mu tisíc euro, protože si to zaslouží." A bylo rozhodnuto. Tenhle dokument mě bude stát tisíc euro. Dražší film jsem ještě neviděla. (15.01.2015)

Na riešenie cigánskych problémov majú ľudia rôzne názory. Zväčša sú to len hlúpe a prázdne reči. Od humanistických (v pozadí ktorých cítiť túžbu zarobiť na eurofondoch) po rasistické. Reči, reči, reči. Zdá sa, že koľko je tu odborníkov. Nie je. Tých, čo niečo zmysluplné robia je ako šafranu. Ako farár Marián Kuffa. Praktik, čo kašle na úradné obmedzenia. Kráča cestou potreby núdznym. Namiesto rečí sú za ním činy. Nie ideály, ale konkrétne výzvy, konkrétne riešenia. Je za tým cesta srdca, obete a Božej milosti. Kto to vo filme nevidí, je rovnaký obmedzenec, ako tisíce teoretikov. Náckovia sa môžu ohradiť, že oni robia praktické veci. Lenže tie sú vo vzťahu k Cigánom diktované najmä nenávisťou, zlom a násilím. Pán Kuffa pomáha tým, čo pomoc potrebujú. Narkomanom, prostitútkam, bezdomovcom a cigáňom. A tiež hovorí, že iná cesta ako vyriešiť zúfalý stav obyvateľov osád ako cesta obete a srdca jednoducho nie je. Súhlasím. Myslím, že úsilie predražených misií v cudzine, či aktivity občianskych združení a nadácií v rozvojových krajinách by sa okamžite mali preorientovať na Cigáňov v osadách. Bezvýnimočne. Pretože pokiaľ existuje tretí svet doma, je úplne zbytočné riešiť ho v cudzine. Na záver jedna parafrázovaná podnetná myšlienka montérkového farára (pretože častejšie sa pohybuje v montérkach ako v kňazskom rúchu): Na záver Ťa nebudú súdiť podľa úspešnosti výsledkov, ale podľa úprimnosti snahy niečo zlepšiť, pomôcť niekomu. (16.02.2014)

Mňa ten film proste dojal. Najprv som to bral tak nejak humorne, keď si Rómovia-Cigáni stavali obydlia, tá ich nepraktičnosť, naivita, nebojím sa povedať hlúposť, tie hlúpe hádky, bitky o postel, potom som v tom však začal vnímať prvky punku, a to naozajstného, kde človek cíti život tak ostro ako britvu na svojej brade, a snaží sa akýmikoľvek prostriedkami prežiť, nech pripadajú akokoľvek anarchisticky alebo asociálne. Nie, tento film určite nepatrí do rady viacerých akože dokumentov o Rómoch, pretože výsledne o Rómoch vôbec nie je. Je o človeku - AKOMKOĽVEK, a jeho práve na to byť milovaný, byť akceptovaný, o práve človeka, aby ho v hocakej situácii vnímali ostatní ľudia ako človeka, a nie ako tvora nehodného existencie!! Čím viac sa blížil záver, tým viac som sa cítil previnilým, malým, "nedostatočným" človekom. A hlavne, čím viac sa blížil záver, tým viac som sa cítil byť materiálne oveľa bohatší ako som! A nie len to! Ja som si to začal vyčítať! Samozrejme, veci ako že Kuffu skoro v jednej osade "zarúbali sekerou" som rozhodne nebral na ľahkú váhu, podobne ako rôzne vyhrážky, prípadne neochotu pracovať! Ale to záverečné motto, to sa proste nedá pre ako-tak veriaceho človeka (ako ja) ničím prebiť ! A síce slová farára Kuffu v závere filmu, kde povedal niečo v zmysle "Boh nás nebude súdiť podľa skutkov, ale podľa veľkosti lásky a snahy". Voči tomu som zatiaľ proste nenašiel argument... Tento film ma ponížil, a ďakujem mu za to! Moja "láska" je totiž ak, tak iba sebecká (inak povedané, mám pocit že som mizantrop) a moja snaha o niečo dobré (pomôcť iným, pomôcť sebe, snaha zmeniť niečo aspoň o trochu k lepšiemu...), tá je doslova nulová. Po filme som sa hanbil za svoj život!! Uvedomil som si (aspoň na chvíľu), že aj ten Cigán so svojimi 5-timi deťmi, ktoré síce musia spať na dvoch posteliach a pod troma duchnami pri piecke spolu s rodičmi v tatranskej zime, že aj ten Cigán prežíva svoj život plnšie a "naozajstnejšie" ako ja vo svojom útulnom, osamelom pohodlí :-/ (25.09.2014)

Ono je to vlastne deväť desaťminutových filmov o tom istom. Marián Kuffa pomáha rómom a oni si to nevážia. A tento naratív sa únavne opakuje vo filme čo desať minút, takže je to čo? Je to nuda. Nič objavné a inšpiratívne o problematike sa nedozvieme, naopak obraz rómov je tu opäť generalizovaný do škatuliek a sám Kuffa o nich hovorí ako o zvieratkách. Takže môžete nejakej menšine pomáhať koľko chcete, ak ju raz považujete za skupinu obyvateľstva nižšieho stupňa, tak vám nikto tú kresťanskú lásku neuverí. To, čo všetci na Kuffovi glorifikujú je paradoxne dôvodom, prečo nie je rómska komunita schopná integrácie. Nie martýrski úderníci v monterkách ale skôr schopní a osvietení manažéri môžu vyriešiť problém rómských slamov (http://spisskanovaves.korzar.sme.sk/c/6575143/spissky-hrhov-vybudovali-romovia-a-dnes-ho-davaju-za-priklad.html). Všetky moje deti sú náplasťou pre dobrých kresťanov, ktorí ale žijú vo svojej komformite a len sem-tam sa potrebujú ubezpečiť, že nejaký ten posol boží za nich vo svete bojuje. Takže opak dobrého diela, ktoré by malo divákov pudiť k aktívnemu postoju. Je to gýčovou hudbou podfarbená hagiografia pre skrytých xenofóbov. (26.12.2014)

Nádej. Že z tohto bludného kruhu možno existuje cesta. Nádej, že stále sú ľudia, ktorí sa snažia a skúšajú a nádej, že čoraz viac ľudí aj z väčšinovej spoločnosti to nebudú vidieť čiernobielo. Sú ľudia, o ktorých životnom diele by sa mali točiť filmy a Marián Kuffa podľa mňa medzi nich určite patrí. Aj keď ani on určite nie je iba čiernobiely. (24.09.2014)