maddy

Presladené do takej miery, že aj torta z Nutelly plnená marcipánom, zaliata lesným medom s kúskami čokolády a posypaná práškovým cukrom pôsobí len ako kyslý príbuzný, ale čert to ber, keď v About Time je toľko dávky pozitívnej atmosféry a romantiky, že aj pokiaľ Vás v tejto sekunde vyhodili z práce z dôvodu nadbytočnosti, medzitým ste zistili, že Vám podvodníci z Latinskej Ameriky vybielili celý účet, cestou domov znásilnila banda prepotených bezdomovcov, v posteli Vás čakala neverná manželka a na stole list od exekútora, tak po pozretí tohto filmu sa budete cítiť ako keby ste žili v LOVELANDe, ktorý ste si sami vysnívali. Ale aby som napísal aj o niečo serióznejší komentár, tak musím skonštatovať, že About Time je krásne romantická rozprávka s prímesou sci-fi (cestovanie v čase), ktorá síce len námetovo okato vykráda Niffeneggerovej knihu Time Travelers Wife, sfilmovanú Robertom Schwentke, ale robí to s takou radosťou, že jej to nie je možné ani v najmenšom zazlievať. Richard Curtis (Love Actually) je v romantickom žánri doma a tak tento gýč drží vo vodách nadpriemeru. Romantická línia tu je bez akéhokoľvek zaváhania privedená k dokonalosti; dialógy sú trefné, znejú prirodzene a jej ich radosť počúvať. Do toho všetkého sa mieša jemný humor; film má hravo vystavanú, celkom inteligentnú zápletku a je úžasne dojemný. Navyše v závere čaká jedno malé a jednoduché ponaučenie, ale s o to silnejším odkazom: „Užívajte si každého dňa!“. Kastingový výber sa podaril na jednotku: Rachel McAdams v úlohách týchto zasnených priateliek jednoducho zbožňujem a Domhnall Gleeson je zaujímavá netradičná voľba neobsadiť ako protipól k božsky rozkošnej McAdams práve toho najpopulárnejšieho hollywoodskeho krásavca, ale jedného sympatického britského „ryšavca“. Objektívne by som tomu mohol vyčítať snáď tisíc vecí a komentár rozpísať o ďalších 50 viet (božechráň, pre niektorých ktorí ho čítajú): od monotónnej, predvídateľnej a opakujúcej sa zápletky v druhej polovici, mierne sa vlečúcej druhej hodinke až po určité vykrádanie námetov/situácii, prípadne až zaslepenú naivitu celého diania, ale prečo vlastne? Keď tento film sa neprezentuje ako tá najsofistikovanejšia, najambicióznejšia romantika pod slnkom, ale len sa snaží o sprostredkovanie toho najpríjemnejšieho zasneného romantického zážitku so zatiaľ nie až nie tak vyčerpaným, aj keď rozhodne nie originálnym, námetom v rámci tohto žánru. Krásne ožiari naše inak pomerne obyčajné životy. Priznám sa, že daný žáner nie je až tak mojou šálkou kávy, ale musím uznať, že „more friendly“ snímok snáď v roku 2013 natočený nebol a tak smelo zaokrúhlim smerom nahor. CELKOVO: 3,5*

Od tohto nemohol nikto očakávať serióznu filmárčinu. Stačí pozrieť na plagát, trailer, obsadenie, režiséra a „kvality“ sú vopred jasné. Príbeh o vraždiacej sestričke plný nahoty (a to som Vám teraz skutočne vyspoileroval kompletne celú story), v ktorom sa ohavne škaredá Paz de la Huerta prezentuje ako vyslovene tá najsexi kosť na planéte, či pomaly v celej galaxii, a pritom predvádza ten najhorší, najotravnejší, najnedôveryhodnejší a prekvapivo, aj napriek tomu, že niekoľko krát ukáže bobra, aj najmenej vzrušujúci herecký výkon v rámci hororu v tomto storočí. Úprimne som jej neveril ani len jedno zavrtenie zadkom. A neverím, že to bolo akokoľvek zámerne. Je to jednoducho nepríťažlivé poleno! Ale keď už nič iné, aspoň kvôli tomuto sa tento, ehm, horor oplatí vidieť. Je tú zle úplne všetko: od réžie, cez scenár, po herecké výkony, ale je to pomerne prekvapivo taká podvratná zábavka, na ktorú sa celkom dobre pozerá a nad tou demenciou sa po celý čas veľmi slušne zabáva (aj keď snímok rozhodne nie je taký zámerne vtipný ako sa prezentuje), ale hľadať v tom akékoľvek kvality nie je možné. Takže vyššie hodnotenie v žiadnom prípade.

Nechápem zámer rozvádzať pôvodný, už tak podpriemerný Rothov Cabin Fever do celej série. Námet o mäsožravom víruse je jednak pomerne chabý a veľa priestoru na nápady neponúka (vo výsledku sa tu z ľudí nestávajú ani zombie, ani ... ani nič konkrétne) a navyše sériu nepostretol ani finančný úspech (ako napr. Saw alebo Paranormal Activity, kde sa tých XY zbytočných pokračovaní dá odôvodniť aspoň lačnosťou producentov po peniazoch – čo je v podstate z ich strany pochopiteľný krok). Každopádne máme tu tretí diel (a čo chvíľa aj štvrtý), ktorý síce mierne odlišuje od tých predošlých, čím minimálne zo začiatku vyvoláva prísľub aspoň akej takej kvality, ale vo výsledku sa nakoniec jedná o rovnako chabý pokus ako v prípade Spring Fever. To čo najprv vyzerá ako slušne rozohraný vírusový horor z podzemného laboratória sa s každou pribúdajúcou minútou, a v deji s príchodom pubertálnych výrastkov na ostrov, mení na neskutočne hlúpy pokus, ktorý sa berie až priveľmi vážne. Všetky postavy tak čoraz viac jednajú ako najväčší idioti, ich konanie je priam retardované, hádajú sa kvôli totálnym blbostiam a v závere to už je doslovne na vydržanie. V tomto prípade to ale občas zamrzí, pretože v jednotlivostiach by film nebol až taký úplne strašný – poteší atmosférický úvod, veľmi slušne spracované gore scény, fajn masky, aj pomerne zaujímavý pokus o zmenu od predošlých dvoch filmov, ale v celku sa nejedná o nič iné, než o ďalšie absolútne zbytočné a značne zbabrané pokračovanie, už tak nijako pútavej série. Ale od režiséra chabého Altitude mohlo byť aj oveľa horšie.

V hlavných úlohách: The Hunger Games, The Hangover, The Lone Ranger, Thor / Vo vedľajších úlohách: Carrie, The Walking Dead, Ted, Charlie and the Chocolate Factory, Pirates of the Caribbean, Avatar / Ďalej hrajú: Desperate Housewifes, Muppets, Obama, Fifty Shades of Grey, World War Z, Human Centipede a ďalší. Po treťotriednych parodických variáciách na Paranormal Activity ako napríklad už len názvom dementné 30 Nights of Paranormal Activity with the Devil Inside the Girl with the Dragon Tattoo a mnohých ďalších, postretol po megaúspechu The Hunger Games tento trend aj túto sériu a kvázi humorné zmesi všetkého možného, avšak stavajúce na základnej premise Hunger Games, sa začínajú objavovať ako huby po daždi. Bohužiaľ, akákoľvek kvalita alebo aspoň akýkoľvek náznak čoby len miestami normálneho humoru sa v nich objavovať rozhodne nezačal. Po otrasných The Starving Games, ktoré si keď už nič iné aspoň uvedomovali svoj podradnú úlohu, prichádzajú na rad The Hungover Games, ktoré si myslia, že čím viac postáv/situácii alebo len obyčajných odkazov/zmienky/citácii na slávne snímky predvedú, tým viac diváka ohúria svojou sofistikovanosťou. Sorry, tu sa evidentne niekto zbytočne snažil predviesť niečo viac ako ďalšiu chabú paródiu štvrtej cenovej skupiny, avšak ani v najmenšom si neuvedomil ako sračku drží v rukách. Na Hungover Games nie je vtipné skutočne nič, a čo je najhoršie nedá sa zasmiať ani nad naivitou samotných tvorcov, prípadne nad lacným vizuálom alebo len nad obyčajnou demenciou všetkých zúčastnených. Oproti tomuto totiž aj ten najidiotskejší piaty diel Scary Movie pôsobí ako veľdielo a to je čo povedať. Odpad ako vyšitý!

Príjemné prekvapenie. To čo sa sprvu javilo ako ďalší zbytočný remake je nakoniec dôkazom, že ani v dnešnej dobe nemusí remake vyslovene pošliapavať obraz pôvodného filmu. Starý osemdesiatkový Robocop patrí ku klasikám mojich detských čias, ale nijako nelipnem na jeho pôvodnom odkaze. O tom viac ma však potešilo, že novodobá verzia skôr aby na ňom parazitovala ho vskutku inteligentne rozvádza do mnohovrstevnejšieho filmu. Nový Robocop tak nie je primárne o akcii, čo je veľmi príjemná zmena v rámci blockbusterov po všetkých tých po strop nabušených komiksovkách z poslednej doby (Thor: The Dark World, Man of Steel ... aj keď nie že by som proti nim niečo mal, to vôbec nie!), ale o psychológii hlavnej postavy. Zmena prístupu z cheesy-krvavej akcie mu vôbec neuškodila, film sa neženie zbesilo dopredu, je zameraný na pomerne slušný scenár, ktorý má aj nejaký ten ľahký filozofický presah a pomerne inteligentne rieši prerod človeka v stroj a následky z toho vyplývajúce pre postavu aj jej okolie. Občas sa nebojí byť aj pomerne šokujúci (odstránenie obleku a zobrazenie čo z „Robocopa“ ostalo, úvodné zabitie dieťaťa pri výbuchu bomby, aj keď mimo záber, operáciu mozgu a pod.). Obávaný oklieštený rating PG-13 nie je na škodu, nakoľko mu v ňom prešlo mnoho odvážnych scén na hrane a pri akcii sa zvyčajne strieľa do robotov, takže ani tá krvavosť z pôvodného Robocopa tu nie je vyslovene žiaduca. Napriek tomu, že v prvej hodine sa v podstate nič nové nestane sa Padilhovi podarilo vystavať dej tak, že vôbec nepôsobí nudne, ba naopak. Situácie ozvláštňuje zasadením do nového prostredia – čínska fabrika, a aj v tak predvídateľnej scéne, pri ktorej má dôjsť k smrti policajta, aby sa z neho následne mohol stať Robocop (to v dnešnej dobe už ani nie je SPOILER, nakoľko základná premisa je známa aj tomu, kto pôvodného Robocopa v živote nevidel), je badať maximálne fungujúce napätie a očakávania z vývoja situácie. Prím tu hrá nelichotivý osud postavy, zákulisné ťahy mocnej korporácie, zdeptané rodinné vzťahy, nejednorozmerné postavy (napr. vynikajúci Gary Oldman v podaní vedca-stvoriteľa, ktorému je jednak Robocopa ľúto a chce mu pomôcť; na druhej strane mu ide aj o vlastný výskum a jeho ďalšie financovanie). Po výbornej prvej hodinke sa trocha na škodu začína film v druhej polovici točiť v kruhu. Odvážnejšie nápady a vôbec nie hlúpe myšlienky ustupujú mierne do pozadia, aby sa film zavďačil aj po akcii bažiacim divákom. Samotná akcia nepredstavuje žiaden problém, avšak samotný dej s odhaľovaním Robocopovho vraha nemá potrebné silu, pôsobí príliš rutinne a vo výsledku neprináša žiadne zadosťučinenie. Neprináša žiaden zvrat a servíruje len pomerne opakujúce sa zábery Robocopa hľadajúceho rôzne nepodstatné postavy a popritom jazdiaceho na motorke, čo je síce takmer až fetišisticky snímané a vizuálne pútavé, ale po chvíli omrzí. Doslovný záver už je potom očakávaný. José Padilha sa však aj v týchto momentoch pomerne slušne popasoval s akčnými scénami, ktorých síce nie je prehnane mnoho, ale o to viac poteší obmenený prístup, s ktorým k ich natáčaniu pristupuje a ich štylizovanie do videoherného štýlu. Od veľkolepých záberov počas tréningového súboja v sklade, kde kamera krúži po celej aréne okolo postáv, prechádza až do roztrasenej ručnej kamery ala Greengrass, ktorá však nikdy nestratí na prehľadnosti, občas sleduje postavy z tesnej blízkosti od chrbta ako vo videoherných strieľačkách alebo ponúkne nápaditý súboj s vypnutými svetlami, kde je orientácia obmedzená len na záblesky zo zbraní. V podstate zamrzí len záverečné zúčtovanie s robotmi ako vystrihnutými z kultovej hernej série Metal Gear Solid. Tu už nastupuje na rad veľkolepá akčná záverečná scéna po vzore mnohých blockbusterov, avšak je pomerne krátka. Vynahrádza ju však pompézny nekompromisný úvod z Teheránu, v ktorom hneď badať nápaditý vizuál krížiaci sci-fi a spustošené obydlia v štýle Blomkampového District 9 alebo Elysia. Novodobý lesklo-čierny oblek Roboca pôsobí štýlovo a jedná sa rozhodne o krok vpred oproti pôvodnému pomerne zastaranému plechovému obleku (aj keď v určitej chvíli príde na rad aj ten). Zamrzí len nevýrazná hudba, ktorá dotvára scény a občas aj nevhodne zvolený výber vokálnych skladieb. Pôvodný Verhoevenov snímok bol pomerne odvážna satira na americkú spoločnosť, avšak že si aj v dnešnej dobe so 100 miliónovým rozpočtom dovolí byť Robocop takto kritický voči samotnej Amerike je veľmi odvážny krok (pravdepodobne si tým zabil komerčný úspech v USA, ale čert to ber, zvyšok sveta to dúfam zachráni!). Minimálne scény so Samuelom L. Jacksonom sú na hrane vyslovenej urážky a satiry. A za tento odvážny krok rozhodne palec hore! Po ideologickej stránke prekvapivo odvážny film, vzhľadom na krajinu pôvodu. Škoda, že tých nápadov Padilhovi, podľa jeho slov (údajne 1 z 10), neprešlo omnoho viac. Mohli sme tu mať nový kult, ktorý by mal na to zatieniť aj originál, a stať sa skutočne inovatívnym blockbusterom. Takto to je „len“ príjemná zmena na poli vysokorozpočtných Hollywoodskych akčných snímkov, ktorá našla fungujúcu zhodu medzi efektnou akciou a dramatickým príbehom s určitým presahom a satirou ako čerešničkou na torte. Záverom mi nedá spomenúť nečakanú kastingovú voľbu Joela Kinnamana (môj obľúbenec z výbornej krimi série The Killing), ktorý sa s úlohou viac ako slušne popasoval, má dostatok charizmy a bez problémov zvláda aj niekoľko emocionálnych scén. CELKOVO: 3,5* (7/10) = KLADY: pútavá prvá hodinka so zoznamovaním sa s Robocopom, perfektný vizuál v štýle kultovej videohry Metal Gear Solid, v podstate inteligentný scenár, nejednorozmerné postavy s motiváciami, dostatotčný filozofický/psychologický presah, odvážne načrtnuté myšlienky a niekoľko novátorských nápadov, fungujúca satira, neustále obmieňaná akcia, občas netradičná, ale inak skvelá voľba hercov / ZÁPORY: rutinná druhá hodinka s úplne zbytočnou líniou pátrania po Robocopovom vrahovi, strohý záver, ktorý sa až priveľmi drží na uzde, chýba moment prekvapenia, nevýrazná alebo nevhodne zvolená hudba.

Gandhi je mŕtvy, nech žije Trevor Slattery! Marvel sa opäť prekonáva a po pomerne nevýrazných prvotných kraťasoch (Item-47) servíruje ďalší nápaditý bonus, ktorý má v samotnom deji Iron Man 3 svoj zmysel a je dosť možné, že bude slúžiť ako pojítko k ďalším udalostiam v samostatnom filme „železňáka“ a navyše upokojuje pár naštvaných fanúšikov, ktorí odhalenie Mandarina dodnes nerozdýchali – za mňa však môžem povedať, že sa jednalo o doteraz to najodvážnejšie, a skutočne nápadité a vtipné, rozhodnutie zo všetkých natočených Marveloviek (vďaka ti Shane Black!). Po akčnom Agent Carter sa tento krát jedná o humorný kúsok s „falošným Mandarinom“, priam famózne stvárneným Benom Kingsleyim. Tento jeho výstup v úlohe Slatteryho by som mohol sledovať aj celé hodiny a nikdy by ma neomrzel. Nápadité, vtipné, s opäť skvele napísanými hláškami, výborne zahrané a hlavne sebaironické ("And you will never see me coming..."). Niektorých možno nenadchne tak ako Agent Carter, keďže tu chýba akcia alebo použitie CGI, a v podstate sa jedna o obyčajné vypočúvanie postavy vo väzení, ale ako bonusový kraťas viac ako výživné a rozhodne nie zbytočné.

Všeobecne v zábavnom biznise platí, že dobrý spevák sa zákonite nerovná dobrý herec a presne opačne. A taktiež platí, že dobrý spisovateľ sa automaticky nerovná dobrý scenárista (a presne opačne!). Takže v tomto prípade nebudem nijako haniť réžiu Ridleyho Scotta, aj keď sa jedná o jeho suverénne najhorší film a nikdy by som si nemyslel, že dokáže sfilmovať až takúto nudu. Celý podiel viny tu totiž nesie Cormac McCarthy (The Road, No Country For Old Men). Nech ma nikto nechápe zle. Jeho beletristickú tvorbu bezpodmienečne uznávam (na Vysokej sme ho dokonca čítali POVINNE!), ale ako scenárista jednoducho napísal jeden vykonštruovaný, pseudofilozofický film, ktorý navyše pôsobí veľmi povrchne. Jedná sa v podstate o nekonečnú líniu kvázi inteligentných dialógov, počas ktorých každá postava hovorí v metaforách a na pozadí toho by sa mal odohrávať akýsi krimi thriller. Rozhovory postáv však vôbec nefungujú, pôsobia vykonštruovane, nereálne (takto sa medzi sebou vážne nikto nebaví!) a navyše im chýbajú dostatočne vykreslené motivácie. Dialógové výmeny tak nemajú žiadne opodstatnenie v ďalšom vývoji deja. Respektíve on sa ani ten samotný dej absolútne nijako nevyvíja. Príbeh je o akomsi obchode s drogami, pričom sa len veľmi povrchne dozvieme kto, ako a prečo je v tom vlastne zaplatený. Nie, vážne nepotrebujem všetko polopatisticky vysvetlené a pochopil som aj základnú kostru deja, ale celé to neskutočne „šuští papierom“, nevyznieva dôveryhodne a tá snaha o filozofický film sa míňa účinku. Film sa silou mocou tvári, že má hĺbku, ale v skutočnosti v ňom žiadna nie je. Filozofovanie, stavba príbehu, vykreslenie motivácii mu vôbec nejdú, a tak jediné čo film tiahne sú herecké výkony a prvotriedne technické prevedenie: vizuál hýriaci farbami, efektné kamerové zábery dokázal Ridley už tradične sprostredkovať na vysokej úrovni. Herecká elita sa snaží: Michael Fassbender má charizmy na rozdávanie, Cameron Dian s Penelope Cruz sú sexuálne bohyne, Javier Bardem je správne potrhlý a poteší aj umiernený Brad Pitt. Všetci sa síce tvária, že hrajú v najkultovejšom filme tohto tisícročia (a z papiera to tak vyzerať aj mohlo), ale čo z toho keď samotný snímok nestojí ani na tých najchabejších základoch. Konzultant tak nie je prehrou samotného Scotta (po technickej stránke je natočený dobre), ani hercov (zahraný taktiež dobre). Celú vinu bez ostychu zvaľujem na McCartyho – je do seba zahľadený do takej miery, že mu jeho súčasný status „najlepšieho žijúceho amerického spisovateľa“ prerástol cez hlavu a púšťa sa do vecí, v ktorých NIJAKO nevyniká. A pritom, filozofiu mám veľmi rád, ale pravda je taká, že z celých vyše dvoch hodín Konzultanta si odnesiete menej ako z prečítania synopsie o dĺžke troch viet uverejnenej na jeho plagáte, a to vypovedá o mnohom. A jedna zapamätania hodná scéna (Cameron Diaz doslovne ošuká auto) za ten čas nestojí. McCarthy nech sa radšej naďalej venuje knihám, kde dokáže napísať fungujúce dialógy, ktoré svojim vyznením naozaj nútia k zamysleniu. V tejto rovine o ňom nemôžem napísať krivého slova, ale nech sa viac nepúšťa do scenárov. Jeden krát si to vyskúšal a stačilo. Nenapísal totiž ani dobrú drámu, ani dobrú kriminálku, ani dobrý thriller a už vôbec nie dobrý film. Možno som teraz až nadmieru kritický s udeleným hodnotením, ale ja túto vyprázdnenú, namyslenú, do seba zahľadenú, pseudofilozofickú, pseudointelektuálnu NUDU nedokážem ohodnotiť vyšším počtom hviezdičiek (ani s prihladnutím na hercov a réžiu) a razantne v nej odmietam hľadať niečo viac (nebodaj ju ešte raz vidieť).

Na rovinu sa priznám, že kultovú predlohu od Orsona Scotta Carda som nečítal (navyše s autorovými mediálnymi vyjadreniami sa vôbec nestotožňujem), ale aj tak cítim, že v prípade filmovej verzie sa až príliš škrtalo, krátilo a vo výsledku vzniklo len pomerne vyprázdnené sci-fi, ktoré pár silných, pomerne kontroverzných myšlienok síce naznačí, ale hlbšie ich nerozvíja. Mimoriadne zhustený dej nedostatočne vysvetľuje jednotlivé motívy. Mnoho z nich je len naznačených, ale viac sa s nimi nepracuje. Táto látka si zaslúžila rozhodne silnejšie režisérske meno ako Gavin Hood, ktorý pred pár rokmi podobne pokašľal aj sólového Wolverina. A tak sa v jeho podaní v Enderovej hre nie je možné zžiť s postavami, resp. so samotným Enderom (slušný Asa Butterfield), na ktorom celý film stojí. Ostatné postavy sa javia len ako do počtu a pre samotný dej nepodstatné (vrátane Harrisona Forda). Na jednej strane je Ender prezentovaný ako silná vodcovská osobnosť, na druhej už nie je dotiahnuté prečo by tomu tak malo byť a chýba zdôvodnenie, v čom sa od ostatných detí vlastne líši, prečo by práve tento ledva pubertálny chlapec mal rozkazovať celej posádke, prečo by dospelí velitelia mali nechať osud celej planéty práve na jeho zodpovednosti. Vzťah so sestrou je vyriešené dvoma zábermi, a tým absentuje väčšie preniknutie diváka do jeho pocitov. Všetky jeho činy tak vyznievajú samoúčelne, jednorozmerne a počas tréningov/súbojov sa nedostavujú žiadne vypäté situácie. V knihe možno vývoj jeho charakteru pôsobil uveriteľnejším dojmom, vo filme je dianie skratovité a o nejakej psychológií postáv, o ktorú sa príbeh vo svojej podstate snažil (viď pomerne originálny záver), nie je možné vôbec hovoriť. Neuspokojivé, okresané vysvetlenia motivácii nabádajú k tomu, že dialógy pôsobia zbytočne pateticky a samotný film až príliš naivne, odťažito, bez emócií alebo zaangažovanie diváka. Pritom v základoch je badať silnú myšlienku, len Gavin Hood ju predáva tým „najhollywoodskejším“ spôsobom (aj zvrat: „musíme zabiť hmyziu matku a tým zneškodníme všetkých votrelcov“ pôsobí ako omieľané sci-fi klišé a vôbec sa ho nedarí predať). Táto látka si rozhodne zaslúžila citlivejší prístup. Perfektná vizuálna stránka podobná Tronovi od Kosinskeho vyzerá skvele. Scény z tréningového centra s nulovou gravitáciou a doprovodom Jablonského hudby sprostredkovávajú pravý audiovizuálny zážitok. Ale čo z toho, keď vo výsledku sa medzi sebou doslovne bije chladná, odosobnená filmová adaptácia, ktorá by chcela byť o niečom, ale v skutočnosti je o ničom a pestrofarebná, do detailu prepracovaná vizuálna stránka, ktorá útočí na tie najzákladnejšie vnemy a sprostredkováva len tradičnú blockbusterovú show bez hlbšieho zmyslu. A to je zásadná výčitka: film sa ženie dopredu, namiesto sústredenia sa na postavy a dôsledky konaní (a je ich tam naznačených mnoho: genocída inej rasy - nikto nevie prečo hmyzí votrelci prišli, ale ľudia sa samozrejme zhodli, že ich je potrebné hneď vyhladiť aj s celou planétou; pocit zneužitia kvôli „vyššiemu blahu“; psychické zdeptanie po uvedomení si pravdy; využívanie detí atď.) ponúka skôr vypiplanú vizuálnu stránku. Namiesto síce eye-candy, ale inak nekonečných, opakujúcich sa tréningov v beztiažovom simulátore by sa film mal radšej sústrediť na silný filozofický podtón, ktorý je zakorenený v jeho jadre. Bohužiaľ... v závere sa tak z predlohy, ktorá nesie označenie „najlepšie literárne sci-fi“ stáva zabudnuteľný sci-fi film pre teenagerov. Veľmi slabučké tri hviezdičky (a to som chcel byť ešte o niečo prísnejší). CELKOVO: 3* (6/10)

Obrovské sklamanie! Možno nie až taký zlý film, ale ja som teda do J.C. Chandora vkladal veľké nádeje. Už na prvý pohľad tak nudný námet akým je zákulisie sveta investičnej firmy na Wall Street v momente vypuknutia svetovej finančnej krízy (Margin Call) totiž dokázal spracovať v roku 2011 do pútavého filmu. Čosi podobné som preto čakal, že zrealizuje aj s ďalším nevľúdnym námetom „starca na mori“. Jeden herec, jeden čln, jedna veta v scenári a pokus o ďalšiu survival drámu v roku 2013. Všade omieľané prirovnanie ku Gravity je však nadmieru prehnané a od naliehavosti Cuarónovho spektáklu má All Is Lost veľmi ďaleko. Toto je len o tri pomyselné kvalitatívne stupne slabší pokus o survival drámu. Úprimne, ťažkopádnosť nastúpila už na začiatku a moje nádeje, že s príchodom búrky, rozpadu lode sa bude napätie už len stupňovať sa vôbec nenaplnili. All Is Lost postupuje celými vyše 100 minútami v jednom a tom istom tempe – či už sa Robert Redford obzerá nečinne po lodi alebo sedí skrčený v nafukovacom člne v noci a okolo neho buráca oceán počas búrky, nijako sa nálada filmu nemení (a obzvlášť pri druhej menovanej udalosti by mal strach priam sŕkať z obrazovky/plátna). Vo svojej podstate mi bolo úplne jedno, či sa nebodaj utopí v 15. minúte filmu a bude koniec alebo prežije ešte ďalšiu hodinu. Absolútne som s ním nesúcitil, a tým pádom vôbec neprežíval vypäté situácie. Čo by mal byť základ každej survival drámy. Absencia príbehu mi pri podobných filmoch vôbec nevadí, ale v tomto prípade chýba aj základná premisa „prečo sa vôbec plaví?“ a tým pádom hneď v úvode nenastupuje zžitie sa s jedinou postavou na plátne! Navyše je celý film natočený veľmi minimalisticky. Kamera neustále zaberá detaily Redfordovej tváre, vnútro lode a rozsiahlejšie zábery na hrozivú silu oceánu nastávajú len poskromne. Situácie navyše nie sú dokreslené takmer žiadnou alebo len veľmi nevýraznou hudbou, pritom o nejakú depresívnu melódiu, ktorá by podčiarkovala psychický stav postavy si film priam žiadal. Následkom všetkých týchto neduhov, kedy mi je ako divákovi ukradnuté čo bude nasledovať, sa čoraz viac do popredia dostáva chabý scenár. Áno, aj Gravitácia v tomto neprišla s ničím novým, len stavala každých 15 minút Sandre Bullock do cesty nové prekážky. All Is Lost je však navyše jedno veľké klišé. Počas celých 100 minút si tak môže človek pomyslene odškrtávať všetky zaužívané stereotypy survival drám ešte aj v tradične zaužívanom poradí: utrhnutá plachta (check!), voda v podpalubí (check!), obrovská búrka (check!), okolo plaviaca sa loď, ktorá nezaregistruje hlavnú postavu (check!), POZOR SPOILER záverečné obohrané topenia sa a záchrana v tej poslednej možnej chvíli (check!). KONIEC SPOILERU. V tomto prípade tvorcovia skutočne neprichádzajú ani len s jedinou inováciou, o nič sa nepokúšajú a to je veľká škoda. Aspoň keby ten záver dopadol inak (kto videl film alebo čítal vyššie uvedený spoiler si určite domyslí na čo narážam) mohol by som povedať, že ma film prekvapil aspoň v jednom momente. Neprekvapil. Vo výsledku to je 100 minútový film o skoku z jednej drevenej jachty do nafukovacieho člnu, pri ktorom som sa ani na minútu nezžil s postavou a ani na minútu s ňou neprežíval tento boj. A to je najväčšia chyba, ktorej sa môže survival snímok dopustiť. Pretože kde nie je scenár, kde nie je príbeh, kde nie sú žiadne emócie, tam by mala sprostredkovať aspoň intenzívny zážitok. Nestalo sa. Napriek všetkým výčitkám a určitej sterilite celého diania, ktorú som pociťoval, mal film prekvapivo slušné tempo a až tak výrazne nenudil. Proti Robertovi Redfordovi nemôže taktiež smerovať ani jednu námietku. Herec jeho formátu dokázal sám hravo utiahnuť celý film a herectvo sprostredkovať nie slovami alebo prehnanou gestikulácoiu, ale predať sa len utrápeným pohľadom očí. Ako krátkometrážny (maximálne 30 minútový) snímok by možno film fungoval omnoho lepšie, v celovečernej dĺžke v ňom nie je nič, čím by si svoju stopáž obhájil. Vo výsledku nemôžem povedať, že sa jedná o vyslovene zlý film. Od toho ma skutočne ďaleko, na mňa však po tej „survival stránke“ nefungoval ako námetovo podobná Gravitácia, a tak z pôvodne zvažovaných troch hviezd, musí udeliť tie priemerné až podpriemerné dve. Veľká škoda a mrzí ma to o to viac, že práve od Chandora som čakal o dosť viac.

Veľká škoda, že tento stret najväčších akčných hrdinov (aj keď popravde ja osobne som nikdy k filmom ani jedného z nich nezdieľal veľké sympatie. Skôr mám radšej iné kulty z danej doby ako Alien, Hellraiser, Blade Runner, Star Wars a pod.) nevznikol na konci 80., prípadne ešte na začiatku 90. rokov. Dnes by sa o ňom hovorilo ako o tom najväčšom kulte. Bohužiaľ, doba je k vkusu fanúšikov, aj k veku oboch pánov neúprosná a v roku 2014 už táto „tímovka“ hromadne ľudí do varu neprivedie. Každopádne, Escape Plan je priamočiary akčňák, ktorý sa ani na sekundu nehrá na nič viac. Nechýba mu poriadna dávka nadhľadu (Schwarzeneggerov nemecký výstup bude citovaný!) a odľahčenia, kde je na prvý pohľad zrejmé, že všetci zúčastnení (hlavne Stallone so Schwarzeneggrom, ale aj taký „Person of Jesus Interest“ James Caviezel v roli sadistického záporáka) si úlohy nesmierne užívali, a táto uvoľnená atmosféra sa našťastie prenáša aj smerom k divákovi. Zásluhu na tom má aj šikovná réžia Mikaela Håfströma, ktorý dokáže v rozumnej miere dávkovať akciu. Tým dokáže zatieniť aj inak značne hlúpy príbeh a až trestuhodnú absenciu nejakých šťavnatých hlášok. Škoda, aj toho pomerne lacného vizuálu, kde ultra-modernú väznicu s najlepších zabezpečením symbolizuje jeden ohavný sklad a užívané CGI efekty (loď) nevyzerajú ani v najmenšom dôveryhodne. Rozumiem, že vyšší rozpočet by tomuto filmu v dnešnej dobe už nikto neodklepol, nakoľko by sa jednalo o hotovú komerčnú samovraždu, ale v dobe, po trikovej stránke špičkových, blockbusterov od Marvelu pôsobí film len ako príbuzný z radu direct-to-video. Vo výsledku však správne hlúpy film, ale nie v tom mysle, že by svojou hlúposťou urážal. Práve naopak, v tomto prípade je tá hlúposť priam žiaduca a dokáže sprostredkovať solídnu béčkovú zábavku, lebo dnes by už asi nikto nebral podobný film s týmito dvoma hercami vážne. A o to viac oceňujem, že si to všetci pred kamerou, aj za kamerou uvedomili. Len škoda, že to klaplo takmer až po 25 rokoch. Dnes už stretnutie Terminátora a Ramba priveľa ľudí nezaujíma (viď nepríliš lichotivé tržby a žiaden veľký úspech v kinách, ešteže to opäť zachránila Čína). Radšej však takto ako v poniektorých úbohých sólovkách týchto pradávnych akčných hrdinov (viď napríklad silne podpriemerné Stallonove Bullet to the Head z minulého roku). Doba je však momentálne iná a pre väčšinu divákov je atraktívnejších stret Iron Mana s Hulkom. To je jednoducho fakt. Escape Plane je ale aj tak prekvapivo správne výživné „guilty pleasure“ za veľmi silné 3*. Pre cieľovku (predpokladám vekovo 35+) hotový orgazmus! Škoda, že do nej tak nejako nespadám.