Arkanoid

Mulder tentokrát nepochybuje, s kým hovorí, čo mu dovoľuje kultovo hláškovať. Epizóda ladená do temnej červenej poteší hutnou atmosférou, aj posadnutosťou vyšinutých vrahov a divák si tak môže vychutnať ďalšiu kvalitnú epizódu svojho seriálu. Trocha gotickej atmosféry by však neuškodilo.

Výborná ruská akcia na politickom pozadí veľkých hráčov plnom intríg tu fungovala na toľko, až človek na chvíľu zabudol, že séria stále žije z niekdajšej slávy seriálu.

Epizóda je už od začiatku iná, a to počiatočným postavením hlavnej dvojice detektívov. Jeden z nich sa totiž stal obeťou únosu a druhý musí svojho parťáka zachrániť. Rozostavenie je dobré, obeťou je totiž Scully a Mulder, ktorého sa dá ľahko zviesť z cesty, musí ísť naplno. Už od prvých minút sa buduje temná, emóciami nabitá atmosféra plná napätia s podfarbujúcou hudbou, dokonca s lepšou výpravou a kamerou, kde záleží viac, než len na vyriešení prípadu. Asi prvýkrát donútili tvorcovia postavu Muldera siahnuť si aspoň mimikou na pokraj profesionálneho vyhorenia zapríčineného neovládateľným zúfalstvom. Mulder predvádza kúsky hodné Jamesa Bonda, no nepýta sa správnych ľudí, ako k zločinu (únos Scully) došlo, čo považujem za logický lapsus. Svojím siahnutím na postavy sa epizóda pozerá veľmi dobre a navádza na ďalšie sledovanie.

Zmena optiky rozprávania nemusí byť prínosná. Najmä keď sú terajšie postavy, cez ktoré sa príbeh rozpráva, nudnejšie ako postavy, ktoré boli nositeľmi príbehu doteraz. Matt Servito sa síce snaží, ale najlepšie scény s ním sú jednoznačne tie s Tonym, keď je ním zosmiešňovaný. V priebehu epizódy si ich boj s (ešte) veternými mlynmi musí svojou tímovou prácou a snahou získať priaznivcov. Túto epizódu oživuje dejová línia Tonyho a jeho partie plná humoru a  rozoberaní definitívnych riešení, ako aj každodenný život rodiny Sopranovcov. V konečnom dôsledku ide o výbornú epizódu, tentokrát podanú skôr ako sondu do života postáv.

Epizóda má navrch oproti ostatným zapojením intenzívnej, napínavej a v reálnom čase odohrávajúcej sa udalosti. Svojím hororovým ladením a venovaním sa Mulderovej posadnutosti ide o jeden z vrcholov seriálu.

Gilesova minulosť je síce temná, no nie až taká hustá, aby sa dala krájať. Na humor sa dá spoľahnúť a city sú ťažené cez sklamania postáv, no záver nie je až tak zdrvujúci, akým chcel byť.

Epizóda má všetko, čo na The X Files baví. Charizmatického záporného hrdinu s priam až nadprirodzenými schopnosťami, narušenie obvyklého vyšetrovania a tajomnú postavu s nejasnými úmyslami, čo doňho zasahuje. Stačí už len pridať scény zločinu so silným emočným nábojom a o kvalitnú zábavu je postarané.

Od konšpirátorov konšpirátorom: konšpirujte, pochybujte, majte zdravý, skeptický úsudok a nebojte sa prijať nové fakty. Škoda, že prípady sú väčšinou uzavreté len na jednu epizódu dlhú asi 42 minút. Niektoré totiž potrebujú lepší rozvoj zápletky, bohužiaľ takýto priestor nedostávajú a divák nedostane pocit naplnenia zo skutočne dobre rozvinutého príbehu. The X Files svojou epizódnosťou ponúkajú divákovi skoro vždy rovnakú štartovnú čiaru, akú dostal v predošlých epizódach. Nerozvíjaním, resp. slabým rozvíjaním postáv a neustálou zamotanosťou stále rovnakých otázok sa tak dá dospieť akurát ku nude, ktorú odbúravajú len jednotlivé prípady.

Napätie je trochu udržované, žiadne wow scény sa však bohužiaľ nekonajú. O postavách sa dozvedáme trochu viac, no žiadna väčšia hraničná situácia nenastáva. Epizóda končí skoro až happy endom, nebyť dlhého záveru na tvár Mr. Lockea s pohasnutím všetkej radostnej hudby.

Vzťahy medzi postavami sa trochu zamotali príchodom Buffyinho starého známeho. Humorom sa šetrilo, konflikt bol načrtnutý správne, no jeho vyriešenie nepôsobilo až tak dramaticky, čo sa v divákovi vyvolaných emócií týka. Avšak záverečný trpký dialóg Buffy a Gilesa, najmä jeho konštatovania stavu sveta, pôsobia ako čerešnička na torte priam božsky.