HellsAngel

Obdivuhodné pokračovanie Caesarovho (a Reevesovho) odkazu. Napriek výmene na režisérskej stoličke je Kráľovstvo planéty opíc natočené vo veľmi podobnom duchu ako Úsvit alebo Vojna, zároveň však posúva svoj fiktívny svet do nových, veľmi zaujímavých vôd - a vďaka veľkému časovému skoku funguje rovnako dobre samostatne aj ako sequel. Digitálne opice sú opäť ako skutočné, no najsilnejšou postavou pre mňa paradoxne nebol nikto z nich (hoci všetci majú dobre vykreslené osobnosti), ale mladá žena Mae, stvárnená výbornou Freyou Allen. Jej dynamika s opičiakom Noaom naznačuje, akým smerom sa séria môže ďalej uberať a úprimne sa teším, čo nás v ďalších dieloch čaká. Toto bol totiž veľmi solídny základ novej kapitoly a potenciál pre ďalšie príbehy je enormný.

V mnohých smeroch dokonalý prequel. Aj preto, že sa nesnaží tromfnúť predošlý diel v jeho najsilnejšej stránke - teda na poli akčného spektáklu - ale naopak stavia na aspektoch, ktoré Fury Road odsúva na druhú koľaj. Furiosa je napumpovaná komplexnejším príbehom, detailnejšou charakterizáciou postáv a vyraznejším objasnením mytológie tohto post-apokalyptického (a neskutočne fascinujúceho) sveta, no zároveň ponúka presne to, čo by sme od filmu zo ságy Šialeného Maxa čakali - dychberúci zážitok. Stále sa totiž bavíme v prvom rade o vysokooktanovej jazde blockbusterového typu s prekrásnymi obrazmi, nezabudnuteľnými momentmi a neotrelými nápadmi, len sa tentoraz častejšie šliape na brzdu, takže môžeme lepšie navnímať, čo všetko sa vlastne deje. Furiosa tak skvelo dopĺňa Fury Road a robí následne zhliadnutie tohto filmu výživnejším (mám to vyskúšané). George Miller je jednoducho PÁN filmár a keby si vysníval (a nakrútil) ešte niekoľko takýchto Mad Maxov (hoci aj znova bez samotného Maxa), určite by som si nenechal ujsť žiadneho z nich.

Ak sa niekto opýta, kde ste boli, keď premietali Dune: Part II, každý fanúšik sci-fi by mal odpovedať: „Bol som vtedy v kine“ (ideálne v IMAX-e). Môžem totiž potvrdiť, že nadšené reakcie prevažnej väčšiny divákov sú opodstatnené a naozaj máme dočinenia s filmovou udalosťou, ktorú možno porovnať s uvedením pôvodnej trilógie Star Wars alebo Jacksonovho Pána prsteňov. Villeneuve bez najmenšieho zaváhania kráča po ceste, ktorú si množstvom skvelých kreatívnych rozhodnutí vydláždil už v prvej časti a magickou súhrou brilantného obrazu (veľká poklona Fraserovi) a geniálneho zvuku (spolu s Zimmerovou hudbou) vyhlasuje „svätú vojnu“ našim zmyslom. Napomáha mu pritom fakt, že dvojka adaptuje epickejšiu časť príbehu Paula Atreidesa, no zároveň ide o výsledok trocha väčšieho odklonu od predlohy, než tomu bolo v prípade prvej časti. Villeneuve však svetu Duny rozumie a hoci jeho filmová verzia nie je striktne „podľa písma“ – primárne zvýrazňuje Paulovu rolu mesiáša a náboženský fanatizmus Fremenov na úkor napríklad ekologického rozmeru Arrakisu – a je viac opojným zážitkom, než filozofickou dišputou, podstata príbehu ako aj hlavné myšlienky Herbertovej knihy sú dôstojne zachované. V rámci časových možností hollywoodskeho veľkofilmu ide o ucelenú verziu udalostí, ku ktorej divák nepotrebuje knižnú predlohu ako výkladový slovník (na pochopenie diania na plátne), hoci film predsa len najlepšie funguje po oboznámení sa so zdrojovým materiálom. Platí to však aj opačne a zhliadnutie filmu dokáže obohatiť dojem z knihy – napríklad záverečné zúčtovanie s Harkonennovcami má dokonca silnejší náboj ako v predlohe. To všetko preto, že Villeneuve nenatočil len obyčajnú adaptáciu, ale dielo zo zlatého fondu sci-fi literatúry pretvoril do jedného z najvýznamnejších filmových počinov v žánri vedeckej fantastiky, využívajúceho prednosti svojho média, aby pre Herbertov nadčasový príbeh nadchol nové generácie. A popritom, akoby mimochodom, zdôrazňuje často zabúdaný fakt, že monumentálnosti blockbusterov nemusí padnúť za obeť autorská vízia.