nunka

Sú ľudia, ktorí sa so svojím pohlavím neidentifikujú a nemôžu za to. Jednoducho sa narodili v inom tele a počas svojho života si hľadajú cestu ako žiť v spokojnosti. A mnohí sa na tú cestu ani nevyberú a svoju inakosť taja celý život. K dokumentu o prežívaní a coming oute transrodových detí možno pristupovať z viacerých hľadísk. V prvom rade je zjavné, že je z pera americkej produkcie. Do očí udiera všade prítomný liberalizmus, ktorý prezentujú najmä rodičia. Štýl výchovy, vedenie detí pôsobí veľmi podporne, zároveň mi trochu prekážal dôraz na slobodné rozhodovanie, kde rozhodovalo dieťa. A tu sme už v téme nastavovania hraníc vo výchove. Ozýva sa vo mne moje konzervatívne JA...aby si 7 ročné dieťa farbilo vlasy peroxidom je podľa mňa téma na diskusiu s rodičom. Ďalšia dôležitá rovina je príbeh 4 ročného dieťaťa, ktorá vypovedá o transrodovej fluidite, ktorá je istou fázou formovania stabilnej rodovej identity. Dieťa chvíľu túži zažiť "radosti" opačného pohlavia. Po zmene výchovného pôsobenia a výchovného vzoru v rodine sa však vráti k identifikovaniu sa so svojim pôvodným biologickým pohlavím. Je v tom istá vratkosť, premenlivosť a prchavosť. A také deti sú. Skúšajú, všetko sa im páči, veľa chcú zakúsiť. A takí sú aj mnohí dospelí. Otázka je, kde je tá hranica, ktorá definuje čo u dieťaťa podporovať? Kde má rodič povoliť a kde vyjadriť svoj postoj, že toto už dosť. Dokument práve ukazuje širokosť hraníc v rodine. Nie každý transrodový človek však zažíva prijatie rodinou a pochopenie. Každý ma svoj vlastný príbeh. 4 transrodové deti z dokumentu boli v mnohom podobné, no každé z nich prezentovalo inú fázu coming outu. Aj keď sa o gender tému veľa hovorí, píše, diskutuje, som rada, že sa aj filmuje. Prosím viac takých dokumentov s kritickým rozmerom.

Objaviť tento film je ako nájsť klenot alebo vzácny dar. "I lost my body" je ľahko surrealistické animé z Francúzka. Prekvapuje jeho myšlienka a originálne podanie. Film má zdanlivo dvoch hrdinov. Melancholického chlapca Naoufela, ktorý si nesie svoj ťaživý príbeh. Druhým hrdinom je telesný fragment - jeho ruka. Kým si Naoufel hľadá svoje miesto v živote a lásku hnaný túžbou byť milovaný a milovať, druhý hrdina prekonáva strastiplnú a dobrodružnú cestu. Cestu k sebe. Pekne a veľmi šikovne sú prepojené línie minulých zážitkov so súčasným životom a cieľmi v budúcnosti. Ich naplnenie sa dostaví, aby sa minulosť prelomila prekonaním svojich tieňov. Príbeh je veľmi silný a emotívny.

Žiť čo najkonformnejšie a najkonvenčnejšie. Zaradiť sa do priemeru a splynúť s davom, prispôsobiť sa hocičomu a hocikomu. Robiť bežné veci, žiť bežný život, mať bežné túžby a len také obyčajné sny. Hlavný hrdina má skvelý poker face a na rolu Konformistu bol podľa mňa predurčený. Talianska noblesa v časoch fašistických z Bertolucciho podania pôsobí veľmi chladne, vyprahnuto. Veľmi ma oslovila hudba, neskutočná kamera, zábery, ktoré vytvárali šteklivé napätie a hrali aj bez slov. Na svoje si príde každý, kto ocení originálny záber, vizuálnu hru línií a oblúkov, v prepojení s architektúrou či krivkami ženského tela. Obsahovo aj formálne veľmi výživné dielo.

Estetická hodnota filmu Ma Ma je vyššia ako jeho samotné poslanie a hodnota. Aspoň tak na mňa pôsobí. U Medema existuje len veľmi tenká línia medzi magickou pôsobnou filmárčinou a gýčom, ktorý je samozrejme umelecky podaný. Niekedy to dosť kĺže na hrane, ale aj to kĺzanie je vlastne uchvacujúce. V Ma Ma to Medem trochu prehnal, hlavne scenáristicky film ťažšie obstojí. Penelope bol žiarivo krásna, utiahla hlavnú postavu veľmi dôveryhodne a ostatné ingrediencie išli trochu do stratena. Ako fanúšička musím vyjadriť mierne sklamanie.

Maximálna dávka Medemovho fatalizmu. Životný príbeh ako skladačka osudom určená, ktorý človek nemôže ovplyvniť. Julio Medem tentokrát nešetril priehrštím osudovosti a prepletenia romantiky a erotiky, magických prvkov, miestami skĺzol do jemného gýču, ktorý sa dá s prehľadom odpustiť. Herci mali výrazné, zapamätateľné a ľahko podmanivé tváre, zahrali živo a emotívne, ako sme už v španielskej kinematografii zvyknutí. Oku lahodiace exteriéry lemovali iracionálnu dejovú líniu až má človek chuť tam niekde s nimi v tom príbehu byť a trochu si to užiť. Pravdepodobne nepíšem prvý krát, že Medemove filmy sú najmä o prežívaní a preciťovaní. V porovnaní s predchádzajúcimi dielami, hlavne ranými, je Rodokmeň krvi slabší na kvalite, i napriek niektorým mierne komickým scénam má svoje čaro. Čaro Medemove.

Meteora sú tiché grécke miesta na skalnatých bralách a miesta koncentrovanej pokory, kde ľudia hľadajú a uspokojujú najmä spirituálne potreby. Škála ľudských potrieb je však veľmi široká. Ľudia sú len ľuďmi a na povrch sa, v stave tej najvyššej oddanosti Bohu, derú aj potreby emocionálne, pudové, živočíšne a ľudské. Najmä keď stretnete človeka, ktorý Vás očarí tak, že sa erotické túžby vymačkajú na maximum. Sexuálne túžby v prostredí kláštora a zasvätenia Bohu je určite neľahké integrovať a práve o tom je film Meteora. O láske zakázanej. O túžbach, ktoré v kontexte odriekania pokušeniu a vyhýbania sa hriechu obmedzujú prežívanie a generujú pocit zúfalstva. Na protipóle je predsa sloboda, ktorá sa spája s uvoľnením a príjemnými pocitmi. Veľmi sa mi páčili najmä animované pasáže, ktoré vyvažovali slabšie hrané časti filmu. Nemôžem si pomôcť, ale kulisy vytvárali dojem, akoby sa nikdy film neodohrával v Meteorách. Bola som tam, osobne som zažila ich atmosféru a s poľutovaním konštatujem, že kamere sa nepodarilo sprostredkovať tú pravú atmosféru tak čarokrásneho prostredia. Záver bol veľmi fajn. I napriek vnútorným konfliktom a bojom sú hlavní hrdinovia o niečo „bohatší“ , voľní a slobodní, spokojní a oddaní Bohu.

Surový severský reál, bohužial, aj toto sa deje v živote. Sexuálne zneužívanie mladého zajačika dámou v rokoch, ktorá sa profesijne sama stará o týrané deti. Téma ťaživá a desivá, zložitá na strávenie. Film Srdcová kráľovná otvára diskusiu, že sexuálny agresor nie je len úchylný typ pobehujúci v plášti po parku a nie vždy je mužského pohlavia. Agresor potrebuje mať nadvládu, práve pocit mať moc sa stáva slasťou. Krásne to bolo možné vnímať vo vzťahu Anny k nevlastnému synovi, ale aj v pracovnej sfére, kde potreba dostať čo potrebuje dominuje nad konvenčnosťou a dodržiavaním zaužívaných pracovných pravidiel. Okrem iného sa mi páčila ako bola vykreslená rovina prijatia informácie o zneužívaní rodičom od syna. Kde je pravda a čo je vlastne pravdou. Záhada o pravde a lži sa rozlúskne až tým najsmutnejším činom. A zostávajú obete. Zranené a usmrtené mladé srdce.

Tajnosti je veľmi nenápadný snímok z českej produkcie. Ide o jednu tajomnú záležitosť, ktorá sa v celku prosto dejovo vlečie a odkrýva. Iva Bittová ako éterická bytosť, jemná a trochu tajomná žena, hrajúca očami, mimikou a vlastne nemusí toho ani veľa nahovoriť. Vnútorný svet a prežívanie hlavnej hrdinky Julie stvárňuje najmä veľmi efektná kamera. Pár šikovných záberov a nasnímaní potešia divácke oko a z jednoduchého príbehu sa stáva milá a svieža "podívaná".

Z filmu Bolesť a sláva si budem pamätať Banderasove oči, hýrivé extravagantné farby a poličky na knihy a hudbu, ktoré by som presne v tej verzii chcela mať doma. Pedro Almodóvar má 70 rokov a tak k tomu filmu aj pristupujem. Ak chce ďalej fungovať, musí nájsť dôvod a nakopnúť vášeň. Vášeň sú spomienky, réžia, filmy a osvedčení herci - šarmantná Penelope Cruz a sugestívny Antonio Banderas. Táto zmeska vytvorila lahodný a opojný kokteil, ktorý chutí. Či Salvator Mallo zosobňuje postavu Almodóvara asi nemá význam riešiť. Režisér je už roky známy svojím excentrickým prejavom, kontroverziou a príbehmi ovenčenými osobnou skúsenosťou. Zdá sa, že aktuálne je v etape starnutia a do popredia sa dostáva melanchólia, vo filme sa mení tempo a dynamika. Niečo je však nemenné. Jeho celoživotná tvorba sa neustále nesie v duchu záujmu o medziľudské vzťahy a rôzne podoby lásky. V najnovšom filmovom diele Bolesť a sláva je veľmi osobný a divákovi ponúka starý známy matroš - omamné látky. Lásku. Crack a hašiš. Vzťahy. Veľmi pekná rovina a citlivo nasnímaná je láska syna k matke, založenej na úcte. Láska materská, starostlivá a ochraňujúca. Láska homosexuálna s jej erotickou a zmyslovou rovinou. Výraznejšou a ústrednejšou je však téma závislosti. Závislosť ako určitá forma neslobody až temnoty, s ktorou sa však dá vyrovnať. O vlastnú slobodu treba neraz aj bojovať, a nie vždy je to príťažlivý a príjemný boj. Salvator Mallo sa v závere rozhodol potlačiť svoje "smiešne" túžby a pokračoval v živote svojom vlastnom a nie takom, ktorý chcú od Vás iní.

Erotika, to nie je súlož v priamom prenose a množstvo posteľových scén. Erotika je o sexuálnom správaní, sexualite, pohlavnom pude, zmyselnosti a zmyslovosti. Erotikon oslavuje sotva storočnicu, vznikol tak dávno, no cenné je na ňom to, že ľudia sa aj po sto rokoch správajú stále rovnako. Správajú sa tak ako herci na plátne. Milujú, ľutujú, smútia, plačú, robia tie isté chyby, hľadajú tie isté cesty ako chyby napraviť. Machatý točil v roku 1929 a erotiku stvárnil veľmi jednoducho. Zadefinoval ju príbehom zaľúbenia, vymyslel erotickú lovestory o impulzívnej a naivnej láske. Erotickosť vybičoval konkrétnymi pasážami, pohľadmi, gestami, mimikou, zmyslovým zážitkom, mužsko-ženskou interakciou. S radosťou a po dlhom čase som si pozrela starý staromódny film a veru dobre som urobila. Má v sebe svoje čaro a ocenila som najmä kúzlo prvých pohyblivých obrázkov bez slov. Na dramatičnosti pridáva mocná hudba. Slová a repliky neboli potrebné. Toto tu je príbeh starý ako Brno, ale všeobecne platný a dokola sa opakujúci aj v súčasnej dobe.