Americká tragédia

Kvalitné spracovanie svetového románu o snahe dostať sa tam hore a pritom zabudnúť, že veľmi rýchlo sa padá. Hlavne ak prekročíte pravidlá. Špičkové spracovanie je zaručené aj výbornými hercami, z ktorých pre mňa zase vynikal Vlado Müller. Lepšia bola už len americká verzia s Liz Taylor: Miesto na výslní. Zaujímavosťou je, že autor Theodore Dreiser sa inšpiroval skutočným príbehom z roku 1906, ale mne tento príbeh silne pripomína iný skutočný príbeh z Hollywoodu, v ktorom sú zainteresovaní Natalie Wood, Chris Walken a Robert Wagner - teda manžel, manželka a zrejme milenec. Smrť Natalie Woodovej silne pripomína tú americkú tragédiu, ale vzhľadom na status zainteresovaných doteraz nie je poriadne vyriešený. Nehoda to ale podľa mňa určite nebola, zaujímavý článok napríklad tento. (20.07.2021)

Vlado Müller bol veľký herec. To, čo predviedol tu, je bravúrne... Ide "iba" o inscenáciu, ale akú! Logicky cieli na psychológiu postáv, Clyde Griffiths je ohlodaný až na kosť, Emil Horváth ml. nebol nikdy lepší (absolutórium č. 2)... A do toho všetkého výborne zakomponovaná postava rozprávača v podobe Ivana Mistríka, ktorá pomáha vdýchnuť ducha doby... Rola advokáta krásne sadla aj pánovi Chudíkovi a ženské protagonistky, plachá Soňa Valentová a atraktívna Kamila Magálová, obstáli takisto na jednotku. (05.03.2015)

Táto trojdielna inscenácia ma v čase jej uvádzania veľmi zaujala (i keď som bol ešte neplnoletý a vlastne by som ju nemal pozerať) a so záujmom som si pozrel i neskôr, po páde režimu. Je tu prerozprávaný rovnomenný príbeh Theodora Dreisera (v originále An American Tragedy). Príbeh mládenca z chudobnej rodiny pouličných kazateľov je stvárnený veľmi dobre a pán Emil Horváth ml. je vynikajúcim predstaviteľom mladého Clyda Griffithsa – v podstate slabocha, ktorý túži po bohatstve a spoločenskom postavení. Bohužiaľ p. Soňa Valentová mi na úlohu vidieckej naivky príliš nesadla. Dobré bolo obsadenie Clydovej matky (p. Strnisková), rozprávača (p. Mistrík) a štátneho zástupcu Masona (trochu ukričaný Vlado Müller). V troch dieloch vidíme Clydov chudobný život, príchod do Lycurgu a snahu o spoločenský vzostup vďaka jeho príbuzenskému pomeru k vlastníkovi továrne na goliere a tiež jeho príťažlivosti pre mladé dcéry z miestnej spoločenskej smotánky. Tomu však stojí v ceste chudobná dievčina, ktorá s ním čaká dieťa a tak sa rozhodne k hroznému činu. Inscenácia sa mi ako mladému chlapcovi veľmi páčila a pri zhasínaní svetiel v treťom diele (elektrické kreslo má taký príkon, že na chvíľu zhasne osvetlenie) som prežíval skutočné mrazenie chrbta. Predtým som prežíval okamih preľaknutia keď Clydova nová, bohatá láska na jazere zo žartu imitovala, že sa topí (Clyde bol po čine rozladený a ona chcela upútať jeho pozornosť). Keď sa vynorila, Clyde uvidel miesto nej topiacu sa Robertu. Vtedy som sa normálne strhol. Medzi slabiny inscenácie pokladám stvárnenie ľudí idúcich na popravu. Títo idú nespútaní, s minimálnym sprievodom a samotný Clyde sa tvári, ako keby išiel k zubárovi, a nie na elektrické kreslo. Režisér sa azda mohol porozprávať s nejakými dozorcami z bratislavského Justičáku alebo pražského Pankráca aby sa dozvedel, ako taká poprava prebieha a čoho sú odsúdení v posledných momentoch schopní. Až na toto a pár detailov sa mi inscenácia páčila a pozrel som si ju aj po rokoch. Za mňa štyri hviezdy. (20.11.2020)

Spisovateľ Theodore Dreiser napísal v roku 1925 titul "Americká tragédia" (An American Tragedy), ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa odohrali v priebehu rokov 1906 až 1908. Začína to ako kariérny sociálny román, potom sa to prehupne do vzťahovej drámy a končí to ako justičný thriller. Napriek tomuto širokému žánrovému rozpätiu to pôsobí celistvo a vďaka skvelým spisovateľským schopnostiam pána Dreisera sa to číta veľmi dobre. V Československu sa táto literárna predloha dočkala v roku 1976 svojej filmovej adaptácie. Režisér Stanislav Párnický ju spracoval do podoby trojdielnej televíznej inscenácie. Pozrel som si to bezprostredne po tom, ako som dočítal knihu. A to bola asi chyba. Pod vplyvom bravúrne napísaného románu nemôžem ísť s hodnotením na viac ako tri hviezdičky. A navyše ma nesmierne iritovali tie otravné vstupy rozprávača. To bolo fakt hodne rušivé. *** (11.07.2023)

Veľmi kvalitná a dobre vystavaná inscenácia. Rozsah troch častí umožnil vyniknúť jednak profilom postáv, takisto celkovej psychológii diela, prípadu. Čítanie samotnej knihy, z ktorej vychádza televízny film, musí byť ešte väčší zážitok - o to viac, že autor vychádzal zo skutočných udalostí. // Preto sa k deju nevyjadrím, len k samotnému spracovaniu. Stvárnenie amerického prostredia sa podarilo, myslím, presvedčivo. Zavše stojí scéna súdnej siene i sály odvolacieho súdu - masívny nábytok, pulty, lampičky so zelenými tienidlami a v pozadí žiariaca americká vlajka; ale napríklad i domček pri jazere v americkom štýle, scény s kamelotmi atď. Všetko presvedčivé. Takisto kamera sa vyhrala pri retrospektívnych scénach. Treba oceniť aj detaily ako rôzne fotografie v novinách. // Herecké obsadenie výborné. Najmä postavy E. Horvátha a V. Müllera si vyžadovali širokú paletu emócií. Mason (Müller) bol dosť ukričaný, ale k postave to patrilo, aj keď konfrontačné scény boli na hrane. Príbeh (aspoň v tomto spracovaní) je postavený na osude Clyda obvineného z vraždy priateľky, ktorej vnútorný svet je divákovi prinášaný hlavne prostredníctvom listov a výpovedí na súde, tým je v podstate druhoradý, pritom sa od neho odvíja príbeh hlavnej postavy, súc nie pozitívnej. // Menšie postavy boli taktiež výborne stvárnené, predovšetkým Viera Strnisková v úlohe trpiacej, zbožnej matky obvineného a aj Mária Kráľovičová, matka Clydovej bočnej známosti z vysokej spoločnosti, ktorá bola na obraze kratúčko, no viac než presvedčivo. // Zakomponovanie rozprávača bol dobrý nápad: vysvetľoval rôzne reálie z justičného prostredia (porota, záverečné reči,...), ktoré boli iné ako vtedy v ČSSR; objasňoval pohnútky a postupy právnikov ako i myslenie ďalších postáv, čo by inak zostalo medzi riadkami a možno bez neho pôsobilo zmätočne; tvoril most medzi jednotlivými dejovými posunmi, čo by si vyžadovalo extra minutáž. Jeho priame vystupovanie, keď sa prechádza medzi postavami, sedí medzi porotou alebo verejnosťou, za sudcom, prerúša rozpravu, dokonca podáva pohár aperitívu postavám nebýva časté a vonkoncom nevyrušovalo, ba naopak. Avšak Ivan Mistrík bol miestami až preexponovaný, hlavne v prvej časti pôsobil ako z nejakého recitálu a rušivo, navyše niekoľkokrát s chybnou výslovnosťou. Naopak, vecný, nezaujatý výraz si držal perfektne. // Večná škoda, že v súčasnosti inscenácie sú len otázkou archívu. (13.01.2017)