Autogram

Sága rodu Jablonczayových žien, kde vládne (hlavne v prvej časti) tvrdou nemilosrdnou rukou matka v podaní skvelej Emílie Vášáryovej. Až takou tvrdou, že to zanecháva stopy na ďalších dvoch generáciách žien, čo sa do bohatého počtu minút filmu aj poľahky zmestilo. Mužom sa film takmer vôbec nevenuje, objavujú sa len ako figúrky hodné priazne alebo častejšie nenávisti. Ženský pohľad autorky je neprehliadnuteľný, rovnako aj autobiografický základ, pričom hlavná postava druhého dielu, Lenka (Zuzana Vačková), je matkou samotnej autorky románu. V inscenácii sa zišli všetky skvelé autorské zložky, dobrá predloha, scenár aj réžia a spolu s hercami vytvorili pútavé komorné dielo. –––– Margita, ty sa odlišuješ od mojich ostatných detí tým, že si odjakživa tak osviežujúco hlúpa. –––– Veď je to jedno, či ho nenávidí alebo miluje. Určite sa jej páči. A ja som jej zakázala všímať si akýchkoľvek mužov. –––– Zoberte jej aj to málo, čo má, aby sa mohla cítiť slobodná! Aby sa mohla vznášať, aby mohla letieť, kam ju jej vlastné schopnosti ponesú. –––– Zvädnú. Taký je údel kvetov. –––– Odjakživa som ti hovorila, že muž je škodná zver. Treba ho držať na uzde. Vie robiť iba tri veci: vojnu, dlžoby a deti.

Presne podľa očakávania série „Jeden deň“ je vo filme všehochuť Španielska vo veľmi vyváženej kombinácii prírodných krás, urbanistiky, turizmu a tiež príbehov jednotlivcov. Nebolo možné sa vyhnúť aj nedávnej hypotekárnej kríze a návšteve novopostavených miest duchov, a vraj je v Španielsku voľných a nedostavaných až jeden a pol milióna domov, pričom paradoxom sú problémy s bývaním vo veľkomestách. Čomu sa francúzski dokumentaristi radšej úplne vyhli, je katalánsky separatizmus, nevedia totiž, ako to môže skončiť. –––– Když procházím těmito městy duchů, mám pocit, že jsem poslední člověk na Zemi.

Mal som od filmu nesprávne očakávania kriminálnej zápletky alebo konšpiračného thrilleru. A tak došlo k sklamaniu z obyčajného psychologického tápania v troch nespokojných dušiach a štvrtej režisérovej, ktorý na konci pripravil nepochopiteľné prekvapenie.

Cesta jedného bieleho koncertného krídla aj so svojím ladičom naprieč storočiami od Mozarta až po panelákové sídlisko. Ťažko povedať, co tím chtěl básník říci, dokonca až dvaja scenáristi, možno len to, že hudba je večná. Je celkom nepochopiteľné, ako sa do takéhoto filmu pochybnej úrovne dostala honosná kostýmová aj scénografická výprava a už vôbec nechápem to záverečné defilé kompletnej elity slovenskej populárnej hudby tej doby. Pritom sa tvária, ako ich to baví, čo minimálne u Ráža a Grigorova vyznieva veľmi podivne. Bez toho budovateľského záveru to mohla byť celkom fajn moderná groteska, hlavne to malo ostať bez slov a bez spevu až do konca.

Priblblá zapletka a nakoniec aj celý film. Absurdita filmu by pritom mohla vyznieť celkom ináč, keby sa o to nesnažili iba v poslednej scéne. V tomto žánri boli v minulej dobe určite šikovnejší českí tvorcovia, na Slovensku sme v tomto nemali tradíciu.

Aj na neveľkú stopáž táto inscenácia o páre potulných spevákov na kráľovskom dvore trochu nudila. Hlavne počas piesní, ako to už pre mňa pri originálnych operetách býva, ale aj tak chcem niektoré vidieť. Výkony hercov aj spevákov boli ok, ale som veľmi rád, že už pominula doba, keď vo filme za hercov spievali profesionálni operní speváci, čo nakoniec vyznelo ešte čudnejšie ako občasná falošná intonácia. –––– Mal by si vedieť, že žena s prázdnym žalúdkom je ako sud pušného prachu!

Málo známa akcia druhej svetovej, ale iba priemerný vojnový film. –––– Myslel si, že bude mít vyvrženou kočku a má vyvrženou velrybu. –––– Lidé zabíjejí jeden druhého, protože se jim to líbí.

Ďalšia Barabášova konzerva času o ľuďoch, ktorých prírodný spôsob života je do budúcnosti veľmi neistý. Nerastné bohatstvo, nad ktorým majú svoj jedinečný životný priestor, vedie k nezastaviteľnému klčovaniu pralesa a na vine nie sú len miestne vlády, ale hlavne „civilizovaná“ spoločnosť, ktorej mobily a počítače sa nedajú vyrobiť bez niektorých nerastov.

Blázni by bolo asi slabé slovo pre takéto extrémne zlaňovanie najvyšších vodopádov sveta. Spustiť sa s vypätím všetkých síl a techniky dole do kaňonu, tam ani nevedieť, čo ich čaká, ako sa dostať ďalej po vode, skalách, a nakoniec očakávať ešte ťažší výstup po zarastených kolmých stenách... Ani sa nečudujem, že z tejto poslednej fázy nie sú žiadne filmové zábery, keď išlo o život, a až záverečné šťastné objatia nás uistia, že to naozaj všetci prežili. Nie každý tam mal také šťastie, o čom svedčí štatistika 14 mŕtvych na 10 expedící.

–––– Hejteri píšu, že ste takí trápni, že by ste sa mali radšej zabiť.