tron

Vidím, že sa tu opäť vyrojilo plno expertov. Tak si najskôr upracme. Asi by som sa vyhol kvázi vtipným hláškam „kto je Martin Novák, ja ho nepoznám“. Ak sa človek bežne nepohybuje v gastrobiznise, podobné vety majú asi takú výpovednú lehotu, že to o dotyčnom vypovie, že pozná max. Gordona Ramsayho. Čo je dnes, v r. 2024, fakt dosť smutné a mimo. Rovnako by som si odpustil podje*ávačky typu „prepadák“; Na Nože bolo v jarnej sezóne 2024 jedným z najväčších trhákov na slovenskom televíznom trhu. Ale chápem, suché čísla podobným machrom nič nehovoria, oni majú svet s vlastnými faktami a číselnými hodnotami. Rovnako hlášky „kopírka, to nedokážeme vymyslieť nič vlastné?“. Neuveríte, ale predstavte si, že to nielenže existuje na celom svete, ale dokonca desaťročia a je to asi ako vyčítať remaku, že je remake. Proste klišé. Zaujímavé sú i ponosy typu „jasné, prvé, čo urobí, je, že zoškrtá menu zo 100 položiek na 25“. Hej, je to tak, reštaurácia so 100 položkami nie je dlhodobo udržateľná, zákonite si to odnesie kvalita jedla, permanentne naštvaný personál a v konečnom efekte majiteľova peňaženka a zákazník. Škrtanie je absolútny základ, ku ktorému by mal pristúpiť každý majiteľ so sebareflexiou. Tú ale mnohí nemajú a tak musí prísť niekto zvonka, kto ich na to explicitne upozorní. Vyčítať toto profesionálnemu kuchárovi je ako vyčítať stavbárovi, že pri stavbe domu chce postaviť najskôr základy. Mohol by som pokračovať, ale myslím, že hádžem hrach na stenu. Čo sa mňa týka, pôvodne som Martinovi Novákovi neveril, ale s pribúdajúcimi dielmi/sériami sa do toho hodil čoraz lepšie. Je zaujímavé sledovať, ako si z podobných relácií vzal to najlepšie nielen on, ale i tvorcovia relácie. O Pohlreichovom Ano, šéfe! sa vždy zvyklo hovoriť, že je inšpirované Kitchen Nightmares Gordona Ramsey, jedna pomerne zásadná vec u „Zděndu“ (sorry, Zdeněk, musel som) ale absentovala: prestavba reštaurácie. U Martina Nováka táto finančne akiste náročná sranda je. Samotný Martin sa snaží byť síce relatívne ostrý ako svojho času Pohlreich, ale zároveň do toho dáva feel good, čím naopak môže pripomínať skôr Jaroslava Žídeka. Ten síce účinkoval aj v jojkárskej verzii Áno, šéfe!, kde z princípu mal byť „zlý“, ale nebol to jeho štýl a nemal na to povahu a tak následne radšej prešiel do verejnoprávnej televízie s pozitívnym bedekrom Nebíčko v papuľke. Občas je to na efekt (Martin v epizóde so školskými zájazdmi kritizuje vydávanie jedla spojené s utieraním nosa a v rámci danej časti to sám robí), niekedy vidno, že Martinovi možno potreboval ešte pár rokov dozrieť, takže ho niektoré otázky vyvedú z miery a namiesto odpovede reaguje typom „proste to tak je a bodka“.

Pieta, pokora a úcta - to sú postoje, ktoré by sme pri tomto kriminálnom (?) akte mali zaujať ako prvé. Nikdy, v žiadnom prípade a za nijakých okolností, nesmieme stratiť zo zreteľa obete tejto strašnej udalosti. O ne ide v prvom rade, nie o prípadnú škandalizáciu posledných minút ich životov. V mrazivých horách zahynulo deväť priateľov a odvážnych mladých ľudí, ktorí mali pred sebou celý život a podľa všetkého (aspoň sa behom desaťročí neobjavili žiadne dôkazy o opaku) nikdy nikomu významným spôsobom neublížili. Napriek tomu zahynuli biednou, hroznou smrťou, ďaleko do akejkoľvek pomoci, ďaleko od svojich rodín, od ľudí, ktorí ich milovali a ktorí milovali ich. Nemým dôkazom masakru zostala len príroda – a tá nikdy nikomu nič nevyzradí, všetky tajomstvá si spoľahlivo nechá pre seba až do konca aj našich vlastných dní. Ja osobne desivú záhadu Ďatlovovej výpravy poznám resp. naplno sa o ňu zaujímam posledné cca desaťročie, možno dlhšie, ale musím paradoxne povedať, že sa mi do tohto dokumentu nechcelo. A to z toho dôvodu, že som mal pocit, že tvorcovia neprídu s ničím novým, šokujúcim. Dôkazy sa stratili, boli zametené pod koberec, alebo proste „len“ blbo vyšetrené a zaevidované vtedajšími súdruhmi (sovietske zasnežené hory 50. rokov 20. storočia si asi nikto z nás nepredstavuje ako CSI, NCIS a Columba dokopy, že). Krajina ako Rusko tajomstvá nevydáva zadarmo. Väčšinou ich nevydáva vôbec. V tomto špecifickom prípade navyše nič nedáva zmysel, jedna vec odporuje druhej. Napr. ak by v tom skutočne mala prsty armáda/politici, určite by ututlali informácie o radiácii. Ak by naopak za vraždou stáli s prepáčením „primitívni poverčiví domorodci“, určite by výpravu vyvraždili oveľa explicitnejším spôsobom, ktorý by nevytváral žiadne otázky, ani nevyvolával pochyby. V tomto „incidente“ proste nič nesedí. Preto som si to len chcel „narýchlo“ pozrieť, odfajknúť a ísť o dom ďalej. Počas pozerania som si ale uvedomil, že tie skoro dve hodiny sú prekvapivo dobré. Jasné, Liam Le Guillou na to spočiatku ide jemne škandalózne a povedal by som až mierne naivne, detsky, detinsky a zjednodušujúco. Snaží sa démonizovať veci, ktoré sú podľa mňa úplne banálne. Inokedy je strašne strojený (také tie nechcene smiešne zábery, ako sa zamyslene prehŕňa starými archívnymi dokumentmi a fotografiami v ponurej, zle osvetlenej miestnosti). Postupne ale zaznelo viacero informácií, ktoré ma priznám sa mierne znepokojili. Napr. na prvý pohľad nepodstatná správa o tom, že stan možno nebol rozrezaný zvnútra (čo sme doteraz považovali za axiómu), ale zvonku, je šokujúca a všetko stavia z nôh na hlavu. Netuším, ako sa Liamovi podarilo pred kameru nahnať niektoré osoby. Ešte u bývalého (divného, ale chápem, asi ho to všetko poznačilo) agenta FBI (prichádzajúcim s mojou obľúbenou teóriou, že ak niečo vyzerá ako pes, má to chvost a šteká to, pravdepodobne to bude pes) tomu rozumiem, ale u ruskej „kriminalistickej techničky“ mi to pravdupovediac hlava nebrala, pretože viem, aká „sloboda“ v Rusku vládne. Preto mi dokonca napadla aj taká možnosť, že to bola nastrčená herečka. Na prvý pohľad ma možno mierne sklamal záver, kedy sa Liam ocitne na mieste činu, ale na druhý oceňujem, že je to vlastne sympaticky realistické a nehrá sa na žiadne ultratrápne hlášky typu „Panebože, cítim tu zvláštnu atmosféru, vôbec sa nečudujem, že zomreli“. Pripadá mi to tak, že čím dlhšie po tom pátral, tým väčšiu pokoru pred tým získaval a na konci bol azda i sám rád, že je koniec, pretože takéto veci vás poznačia. Páčilo sa mi, že to bolo s prižmúrenými očami objektívne, čiže akonáhle sa zjavil „poburujúci“ názor o vražde, spravidla rýchlo nato priklusal pohlaď z inej strany, ktorá sa domnievala, že má na to úplne iné vysvetlenie a tým pádom nejde o vraždu, ale o nešťastnú nehodu. Ja by som Liama nezosmiešňoval za to, že sa venuje Yettimu a UFO, proste tieto aspekty k danej záhade patria už desaťročia (viď. rôzne divné fotky, ktoré po sebe výprava zanechala), či sa nám to páči alebo nie. Čiže ja by som odsúdil, ak by sa ku nim aspoň pár vetami nevyjadril. Hoc ja sám som zástancom smutnej teórie, že všetko bolo žiaľ podľa všetkého strašne pragmatické, obyčajné a práve v tej svojej obyčajnosti hrozne smutné a tragické.

Ozark nebol dokonalý seriál, ale ako celok šlo o pozoruhodne vyladený projekt, ktorý podľa mňa raz vstúpi do análov televíznej tvorby. Dokonca si myslím, že i jeho chyby budú časom prehodnotené a začnú byť vnímané ako skvelé, nečakané, originálne, odvážne a svieže dramaturgicko-iné rozhodnutia. Bola to napriek zakopnutiam skvelá adrenalínová jazda, aká sa zas až tak často nevidí. S manželkou sme pri tom boli od začiatku do konca a áno, niečo v nás dlhodobý pobyt v rekreačnej oblasti Ozark zanechal. Preto sme si nemohli nechať ujsť ani tento dokument. Žiaľ, nech hľadám ako hľadám, nech sa snažím ako chcem, vychádza mi z toho, že toto je fakt taký bohapustý priemer, že ak by sme ho nevideli, vôbec nič by sa nestalo. Nedozvedel som z neho absolútne žiadnu novinku, nijakú pikošku, proste nula bodov (dobre, to o flashbacku s Martym v záhrade som nevedel, ale to je ozaj strašne málo). Áno, už z princípu (keďže sme s Batemanom a spol. túto strastiplnú drogovú jazdu absolvovali od začiatku po smutný koniec) to bolo milé a dojemné, ale zároveň strašné klišé, kĺzalo to po povrchu, veci to bralo z rýchlika. Len propagačný materiál.